Na stupni víťazov

Na stupni víťazov

Manželia Barryovci mali dve dcéry. Mladšiu Miu, zábavné, milé a kamarátske dievča a staršiu Rachel. Bolo by zbytočné tu rozpisovať jej pozitívne vlastnosti, keďže ich nemala veľa. Bola sebavedomá. Áno, bola dosť sebavedomá, ale aj skeptická. Všetko brala príliš vážne a takmer nikdy sa nesmiala. Neznášala spoločné výlety, rodinné oslavy, prehnaný optimizmus a ľudí, čo nezmýšľajú reálne. A svoju sestru. Jediná vec, ktorá Rachel napĺňala šťastím, bol tanec. Venovala sa mu už odmalička, dokonca aj jej prvé kroky mali taký ten tanečný nádych.

Jej mama bola kedysi profesionálnou baletkou a otec sa venoval stepu, takže bolo prirodzené, že tento talent zdedila. Rachel, tak ako jej mama, navštevovala Tanečnú školu slečny Andrewsovej už od desiatich rokov. Na škole sa vyučujú viaceré odbory – spoločenské tance, moderné tance, balet, írske tance. Podľa rozvrhu navštevovala väčšinu z nich. Dalo by sa povedať, že vášeň k tancu nerobila jej život takým nudným, akým bol. Nemohol sa však porovnávať so životom jej mladšej sestry, ktorá mala síce trinásť rokov, no energie mala ako malé dieťa, ktoré stále túži niečo robiť. Mia mala vždy úsmev na tvári a dobrú náladu. Chodila na viacero krúžkov a mimoškolských aktivít, starala sa o deti pani Brownovej, ich susedky, zabávala sa s kamarátmi a robila rôzne šialenosti.

A aby sme nezabudli, v škole mala samé dobré známky, takže bola vzorom pre väčšinu svojich rovesníkov. A práve preto ju Rachel tak neznášala. Bola vo všetkom najlepšia a pritom sa vôbec nesnažila. Jednoducho prišla a zrazu sa jej všetko podarilo bez akejkoľvek námahy či práce. Rachel však nemala to šťastie, musela totiž tvrdo drieť, aby sa z nej stala skvelá tanečnica. Popri tom všetkom, v čom ju jej sestra predbiehala, mala aspoň nádej, že v jednej veci bude vždy lepšia a že z Mii sa nikdy nestane tanečnica. Táto skutočnosť ju robila šťastnou až do toho dňa, keď sa malo všetko zmeniť.

„Rachel, poď sem na chvíľu, musím sa s tebou porozprávať,“ ozval sa mamin hlas z kuchyne, keď sa jej dcéra vracala zo školy.
„Čo máš na srdci, matka?“ spýtala sa ironicky. Mama sa posadila a utrela si ruky do zástery.
„O pár týždňov bude tá veľká tanečná súťaž,“ poznamenala a začala šúpať zemiaky. Rachel trochu prekvapilo, že sa o ňu matka zaujíma. Nie je totiž jej obľúbenkyňou a i keď sa sama venovala tancu, Rachel mala pocit, že za touto časťou svojej minulosti spravila hrubú čiaru.
„Áno...a čo má byť? Ak sa chceš spýtať, či trénujem, tak od minulej sezóny som o dosť pokročila a tiež... „
„Vlastne, ide o Miu. Chcela by som ju zapísať do tanečnej školy. Slečna Andrewsová rada prijme nových mladých tanečníkov,“ povedala s úsmevom na tvári, no pre Rachel to bolo, ako keby jej vrážala nôž do chrbta.
„Mladých tanečníkov?“ spýtala sa a začala sa smiať na plné hrdlo, no nebol to ozajstný smiech. Bol v ňom náznak zúfalstva.

„No iste,“ odvetila jej mama a vôbec si pritom nevšimla jej reakciu.
„ Napadlo mi, že by si ju zajtra vzala so sebou k slečne Andrewsovej a prihlásila ju. Ja totiž nemôžem, zajtra mám pacienta a je to dosť vážny prípad.“ Susan Barryová bola lekárka a považovala to za serióznejšiu prácu ako byť tanečnicou.
„Uvedomuješ si, čo si práve povedala? Moja drahá sestrička nemá ani šajnu o tom, čo je tanec! Tak ju láskavo nepchaj tam, kam nemusíš. Myslím, že toho má na svoj vek až-až!“ Rachel bola naštvaná. Tanec bol predsa jej parketa! Bolo to to, v čom bola lepšia od Mii a tak to aj ostane!
„Čo je to s tebou? Otec, ty aj ja vieme tancovať, a tak aj Mia bude dodržiavať rodinnú tradíciu. Zajtra ju tam jednoducho zoberieš a bodka! Nebudem sa s tebou o tom viac baviť.“
Rachel sa nenechala odradiť.

„Myslíš si, že sa naučí tancovať len preto, že si jej to prikázala? Tak to sa mýliš, tanec nie je preto, aby sme ho robili z donútenia.“
„Jej sa to bude páčiť, uvidíš. Budú z vás oboch také dobré tanečnice ako zo mňa.“
„A načo vlastne chceš, aby sa tam prihlásila? Len preto, aby to za pár rokov zavesila na klinec tak ako ty? A mimochodom, zo mňa už dobrá tanečnica je, lenže to ty nemôžeš vedieť, pretože naposledy , keď som mala vystúpenie, si bola na Miinej recitačnej súťaž, a na tom predošlom, to mala Mia basketbalový zápas, a ešte predtým...čo to bolo?...Á, už viem, vtedy si bola s Miou na svojej služobnej ceste.“
„Rachel...!„

„Nie, priznaj si to. Vždy si ju mala radšej než mňa!“
„Ale to vôbec nie je pravda!“
„Že nie? To hovor vieš komu. Musím sa ísť učiť, o chvíľu ma čakajú maturitné skúšky, ale na to si iste zasa zabudla...Vieš vôbec kedy mám narodeniny?“
„No ja...trinásteho októbra?“
„Piateho novembra.“
„Ale nebola som ďaleko.“ Mama sa snažila odľahčiť situáciu, no Rachel len pokrútila hlavou a šla do svojej izby. Vtom dorazila domov Mia.
„Ahojte,“ pozdravila veselo.
„Nazdar. Mimochodom, priprav sa na to, že zajtra si trochu zatancuješ,“ odvrkla Rachel a vystrúhala pritom nepeknú grimasu.
„Ako to myslela, že si zajtra zatancujem?“ spýtala sa Mia mamy a nabrala si zeleninového šalátu do misky.
„Rozhodli sme sa ťa s ockom zapísať do Tanečnej školy slečny Andrewsovej, tam, kde chodí aj tvoja sestra. Tanec je úžasná vec, nie?“
„No, hádam áno. Vyskúšala som už všeličo, ale tanec ešte nie. Mohla by to byť zábava. No nezdá sa mi, že je z toho Rachel nadšená.“

„Z nej si nič nerob, ona ťa tam pôjde len zapísať, to je všetko. A ak budeš mať šťastie, budeš chodiť na hodiny priamo k slečne Andrewsovej. Je to jedna z najuznávanejších tanečníc v krajine. Svoj život zasvätila tancu už v tvojom veku. Nemá manžela ani deti, no je dosť zhovievavá a trpezlivá, to sa nemusíš báť. Ja sama som k nej chodievala. A hlavne, vždy ju oslovuj slečna, na to nezabudni.“
Keď Susan dovarila obed, vytiahla albumy a ukázala Mii staré fotky z jej tanečných vystúpení. Rachel zatiaľ listovala v knihe Dejiny kultúry a umenia v Európe, no nemohla sa dostatočne sústrediť. Ako je možné, že mama chce Miu zapísať na hodiny tanca, keď to dievčisko v sebe nemá ani trochu pokoja a trpezlivosti? Oveľa viac ju však trápilo, že slečna Andrewsová dokáže aj z úplného dementa spraviť umelca. Samozrejme že ide o to, či to má ten človek v sebe, ale aj tak. Lebo ak sa Mia stane dobrou tanečnicou a prekoná ju, zmizne aj tá posledná iskra nádeje, že je v niečom lepšia...
Keď sa na druhý deň vrátila Mia zo školy, Rachel ju vzala, aj keď veľmi nerada, na zápis do TŠSA.

„Správaj sa slušne, nie že mi spravíš hanbu pre svoju neohrabanosť.“
„Hovoríš, ako keby som mala päť rokov.“
„No lebo nemáš,“ odvrkla Rachel. O chvíľu boli pri riaditeľni. Mia si cestou obzerala vysoké stropy z mramoru. Všetko bolo dokonale čisté a na stenách a sklenených vitrínach boli fotografie a ocenenia školy.
„Počkáš na chodbe!“ zavelila Rachel. Aj napriek hnevu, ktorý v nej kypel, si zachovala chladnú hlavu a nesnažila sa dať najavo, ako veľmi jej prekáža to, že jej sestra bude navštevovať hodiny tanca. Jej tanca. Zaklopala na vysoké dvere a ozvalo sa „Ďalej“. Rachel vošla do riaditeľne slečny Andrewsovej. Nebola to obyčajná riaditeľňa. Bola to obrovská miestnosť so širokými oknami na oboch stranách, takže tam prenikalo svetlo zo slnečných lúčov. Na konci miestnosti bol stôl z mahagónového dreva a na stene nad ním visel portrét slečny Andrewsovej.
„Čo potrebuješ, Rachel?“
„Prišla som vás poprosiť...“
„O čo?“ slečna zdvihla zrak od papierov.

„Moja matka trvá na tom, aby sa moja sestra zapísala na hodiny tanca. Som zásadne proti. Moja sestra je drevo. Nevie o tanci vôbec nič.“
„To posúdim sama,“ odvetila slečna sucho.
„Mám – mám vám ju zavolať?“
„Áno, to bude najlepšie. Veľmi rada prijmem nových mladých tanečníkov,“ povedala milo a Rachel išla prasknúť od hnevu.
Mia čakala na chodbe, no po chvíli sa ocitla v riaditeľni slečny Andrewsovej. Tá si ju premeriavala prísnym pohľadom a pýtala sa jej na rôzne veci. Po pár minútach sa otvorili dvere a vyšla z nich Mia. Rachel kázala svojej sestre, aby ju počkala pred budovou školy.
„Budeš ju učiť ty,“ vyhŕkla profesorka. Rachel sa zhrozila.
„Ja?! Vy ste sa zbláznili!“ skríkla, no vzápätí si priložila ruku na ústa. Slečna Andrewsová nasadila prísny pohľad.
„Nie, nezbláznila som sa. To dievča si zaslúži šancu. Vari si zabudla na to, ako si ty nastúpila do tanečnej školy a aké som to s tebou mala ťažké? Bola si veľmi tvrdohlavá. Okrem toho, je to tvoja sestra, určite si rozumiete natoľko, aby si ju naučila základy tancovania.“

„My si nerozumieme vôbec,“ upresnila Rachel.
„Ja a tvoja matka sme z teba spravili tanečnicu a teraz si na rade ty. Pokiaľ chce Mia súťažiť , musí byť pripravená. Si dosť dobrá na to, aby si ju učila. Zajtra poobede o štvrtej príďte do mojej tanečnej triedy.“ Rachel nemala na výber. Súťaž bola o pár týždňov. Lenže tu bol ešte jeden problém. Chcela sa prihlásiť aj ona a pre vyučovanie svojej sestry nemala čas na vlastné trénovanie. Ale už sa z toho nemala ako vyvliecť. Musela zo svojej sestry spraviť tanečnicu.
„Najprv začneme rozcvičkou,“ bolo štvrtkové poobedie a práve prebiehala Miina prvá lekcia.

„To znie dosť nudne, nemôžeme prejsť rovno k tancovaniu?“
„Nie, nemôžeme,“ odsekla Rachel. Rozcvička trvala dvadsať minút..
„Tak, najprv mi ukáž, čo vieš,“ Rachel pustila hudbu.
„Preboha, ty sa tak nesynchronizovane pohybuješ, že je otras sa na teba pozerať.“ Aj keď sa Mia snažila zo všetkých síl, nešlo jej to.

„No dobre. Zdá sa, že si ešte horšia, než som si myslela. Ukážem ti, ako sa to robí. Sleduj a uč sa.“ Rachel bola naozaj dobrá. Mia si zapamätala niektoré kroky. Na ďalšej vyučovacej hodine jej to už nešlo tak zle. Vo svojom voľnom čase si prezerala tanečné videá z rôznych súťaží a snažila sa ich opakovať. Po dvoch týždňoch sa Mia veľmi zlepšila. Už vedela základy moderného a spoločenského tanca, a súťaž bola o tri týždne.
„Ďakujem ti za pomoc, Rachel,“ povedala Mia v jedno víkendové popoludnie.
„Bez teba by som to nezvládla. Súťaž je na budúci týždeň a ja sa nemôžem dočkať. Už viem tancovať celkom dobre.“ Rachel prekvapila jej vďaka. Odkedy ju začala učiť, vzťahy medzi nimi sa zlepšili.

„Nemáš začo. Naučila si sa toho dosť, takže na súťaži obstojíš.“ Horšie však bolo, že Rachel úplne zabudla na to, že aj ona sama je účastníčkou a že nemá nič nacvičené. No spoliehala sa na svoju improvizáciu.

Nadišiel deň súťaže. Prihlásilo sa celkovo dvadsať detí a prišli sa pozrieť aj Racheliini a Miini rodičia. Konkurencia bola veľká, no Mia zo seba vydala to najlepšie, čo v nej bolo a umiestnila sa na druhom mieste.
Rachel sa síce neumiestnila, no získala niečo cennejšie než víťazstvo v súťaži. Získala rodinu a sestru - priateľku. Už z nej viac nebolo zatrpknuté dievča. Spolu so svojou sestrou sa stali tanečnicami.