Miesto, ktoré mám rád

Miesto, ktoré mám rád – Píla

Je málo miest, ku ktorým chodím najradšej. No to, ktoré som si vybrala je niečím zvláštne. Vždy keď k nemu prídem akoby som sa odrezala od sveta, je tam neskutočné ticho ale najmä krásne okolie.  

Miesto, ktoré som si vybrala sa po našom nárečí volá Píla. Je tam jazierko, ponad ktorý ide starý a drevený most, ktorý spája dve poľné cesty. Pri prechádzaní cez tento most, drevo, z ktorého je vyrobený, príjemne praská pod nohami. K Píle sa ide kamenistou, poľnou cestou, na ktorú by som sa bicyklom nepustila.

Na jar, keď sa začína zobúdzať príroda, okolité stromy dostanú novú tvár. Pod poslednými kôpkami snehu sa začína ukazovať zelená tráva, sem-tam vykukne aj nejaký kvietok. Ľad v jazierku sa pomaly roztápa a voda ho rozdeľuje na menšie čiastočky, ktoré rýchlo idú preč. V tom čase sa jazierko stáva jazierkom a nie miestom na korčuľovanie.

Po tom, čo sa ľadové miesto zmení na jazierko s krásnou vodou, prichádza leto. Slnečné lúče sú už ostrejšie. V tomto čase sa preto radšej skrývam pod stromy. Na večer akoby však niečo ožilo, vtáčiky začnú spievať, po moste začínajú chodiť malé zvieratká a vyhrievajú sa na lúčoch zapadajúceho slnka.

Po teplých, letných dňoch začína fúkať vetrík a padajú listy zo stromov. Začína jeseň. Postupne sa tvár stromov začína sfarbovať do červenej, zelenej, oranžovej až k hnedej. Jeseň sa prejavuje aj v správaní zvierat – lastovičky odlietajú do teplých krajín, ostatné zvieratká si chystajú potravu na zimu.

Krátko po tom, čo sú už všetky stromy holé dôjde k nám zima. Z vody v jazierku sa opäť vytvorí sklenená plocha-ľad. Na krajinu pomaly začínajú padať aj prvé vločky snehu, v ktorom môžeme vidieť stopy okolitých zvieratiek.

Po zime opäť prichádza celý tento spomínaný kolobeh. Avšak každé ročné obdobie je v niečom zaujímavé, vždy sa stane niečo nečakané alebo prekvapivé.
Toto miesto mám veľmi rada. Zabudnem na všetky problémy... Vždy sa sem rada vraciam a dúfam, že to takto čo najdlhšie zostane.