Príhovor deviatakov na konci školského roka

Príhovor deviatakov na konci školského roka 

Život nie je o počte nadýchnutí, ale o chvíľach, ktoré berú dych. O okamihoch, z ktorých sa v mysli utkáva pavučina spomienok. Jemné vlákna výhier i pádov, úsmevov i sklamaní, spoznávania i lúčenia. Dnes sme sa tu všetci zišli, aby sme uzavreli jednu z kapitol nášho života, aby sme urobili čiaru za chvíľami strávenými na základnej škole, aby sme spoločne zavreli bránu nášho ranného detstva.

Vážený pán starosta, pani riaditeľka, vážený pedagogický zbor, vážení prítomní, milí spolužiaci!

Stoja pred vami absolventi základnej školy. Stoja pred vami sebavedomí mladí ľudia, plní snov a ideálov do budúcna. Lúčime sa so školou, ktorá nám deväť rokov bola akoby druhým domovom, ktorá nám prirástla k srdcu, ktorá nás mnohému naučila. A nebolo to vždy ľahké. Ťažkými krokmi sme od prvej triedy kráčali vpred. Akoby to bolo včera, ešte teraz si spomíname na náš prvý deň v škole.

Bolo teplé babie leto. Huncút vetrík rozfúkaval chlapcom nezbedné vlasy a usiloval sa ukoristiť pestrofarebné motýle z dievčenských vrkočov. Poniektorí doma netrpezlivo prešľapovali, nedočkaví, kedy sa už poberú do školy. No našli sa aj takí, čo sa nevedeli odtrhnúť od hračiek v detskej izbe. Vôbec nechceli byť veľkí. Vyplašene a bojazlivo sa túlili k maminým sukniam, keď ich za ruku viedla prvýkrát do školy.

Veru bolo to pred deviatimi rokmi, keď sme prvý raz zasadli do školských lavíc, kde na nás čakali šlabikár a zošity. Po prelúskaní prvých písmeniek a čísel sme objavovali nové, nepoznané svety. Zrazu sme si vedeli zrátať, čo stojí čokoláda so zmrzlinou, prečítať prvú knihu, rozumieť cudzej reči, napísať prvý list. Roky rýchlo plynuli jeden za druhým a my sme dychtivo vpíjali do seba vedomosti zo všetkých oblastí ľudského bytia. Každý sme mali svoj obľúbený predmet, na ktorý sme sa tešili.

Naša triedna pani učiteľka sa stala pre nás druhou mamou. Tak isto láskavou, chápajúcou a odpúšťajúcou drobné prehrešky. Bola prísna, ale spravodlivá, a to sme si na nej najviac vážili. Naučila nás prijímať prehry a radovať sa z víťazstiev, no veľakrát nám pomohla s vyriešením našich hádok a nedorozumení. Stala sa pre nás človekom, ktorému sme mohli vždy a za každých okolností veriť.

No nielen ona, všetci vyučujúci, ktorí sa o nás počas celého štúdia starali si zaslúžia našu úctu a vďaku. Najmä za ich trpezlivosť, za toleranciu, za množstvo vedomostí, rád a ponaučení, no predovšetkým za to, že v nás zapálili pochodne, ktoré budú ešte dlho horieť a ukazovať nám v živote ten správny smer.

Zdá sa nám, že tých deväť rokov preletelo ako voda. Koľkí z nás by znova radi zasadli do lavíc so šlabikárom v ruke?! Ale roky sa zastaviť nedajú ani vrátiť späť. Vrátiť sa k nim možno len v pekných spomienkach, a tých si z našej školy odnášame neúrekom. Je čas rozlúčiť sa a poďakovať. Je čas vyletieť z hniezda a zamávať na rozlúčku.

Môžeme vám sľúbiť, že sa do našej školy budeme vždy radi vracať, aby sme sa s vami podelili o svoje zážitky a úspechy, a sľubujeme, že sa budeme snažiť využívať to, čo ste nás naučili a dosiahnuť to, po čom túžime a čo sme si predsavzali.