Príhovor deviatakov na konci roka

Príhovor deviatakov na konci roka 

Vážený pán riaditeľ, milí učitelia, vážení prítomní

Sme svedkami chvíle, ktorú môžeme vnímať na sto rôznych spôsobov, ktorá v nás môže vyvolávať mnohorakosť pocitov. Je to čas plný kontrastu. Bilancujeme, blahoželáme, ďakujeme. No už o pár okamihov neskôr, keď sviatočnosť tejto chvíle vystrieda stereotyp všedného života, zvážnieme a začneme uvažovať. Čo ďalej? Kam bude smerovať moja cesta?

Dnes tu stojíme pred Vami plní vďačnosti za to, čo si odnášame do života. Za to, že ovládame reč a písmo, poznáme históriu, už nás nestrašia rovnice s dvoma neznámymi, majstrovsky narábame s chemickými vzorcami. Sme vďační za prvú čiarku, čo rukou nešikovnou napísali sme do písanky. Za sladkú hrdosť, keď po slabikách prečítali sme prvé stránky. Za tichú bolesť, keď pre žiaľ iných do kníh spŕchla slza veľká. Za všetko Vám vďaka, pani učiteľka.

Čiarky, vlnovky, kolieska - tak akosi sa začína školský život. Prehrýzli sme sa abecedou, naučili sme sa čítať, písať, počítať. Prelúskali sme sa vybranými slovami. Všetko začínalo ľahko, no odrazu to bolo ťažšie a ťažšie. Striedali sa chvíle príjemné i menej príjemné Ani sme sa nenazdali a je tu posledný deň v našej škole. Uplynulo deväť rokov.

Deväť rokov, počas ktorých sme ukladali do svojich hláv vedomosti. Trápili sme sa a smiali zároveň. Deväť rokov neustáleho boja, počas ktorých sme stúpali po schodoch poznania stále vyššie a vyššie. Na tej ceste ste nás sprevádzali Vy, naši učitelia, a pomáhali ste nám odhaľovať tajomstvá sveta. Darovali ste nám vzdelanie. Len to je najlepším cestovným lístkom do sveta dospelosti.

Dnes sme tu, prichystaní a nedočkaví. Chceme čo najskôr opustiť triedu, školské chodby, školu. Opustiť miesta nám tak blízke, ľudí, ktorí nám boli zväčša oporou. Už chceme letieť. Letieť v ústrety záhadnej budúcnosti. Možno preto máme ten zvieravý pocit v duši.

Mnohí z nás majú jasnú predstavu o tom, čo by chceli v živote robiť, aké méty dosiahnuť.

Jedni sa už tešia na nové vedomosti získané ďalším štúdiom, iní sa už nemôžu dočkať sladkej voľnosti. Všetci však budeme naďalej hľadať dobro, pravdu, krásu a lásku. Len tak môžeme kráčať k životnej múdrosti. Všetkým nám bude život ponúkať cenné skúsenosti v rovnakej miere. Stačí len brať a každý večer sa vracať s plným náručím. A znovu sa len učiť.

Že učenie bolí, vie azda každý z nás, čo sme doteraz sedeli v školských laviciach. Ale ani učiť nie je proces ľahký. Nie je to prechádzka ružovou záhradou. To si dnes uvedomujeme v plnej miere. Veď učiť nás, žiakov tak neposedných a nevyspytateľných, bolo častokrát omnoho ťažšie ako zabehnúť maratón. Dnes však môžu byť Vaše srdcia naplnené radosťou, že väčšina z nás zvládla to, čo ste od nás požadovali. Práve Vám dnes patrí úprimná vďaka za Vašu snahu, trpezlivosť a obetavosť, milí učitelia. Za Vašu pomoc pri poznávaní dosiaľ nepoznaného.

Ďakujeme.