Na ten pohľad nikdy nezabudnem (Rozprávanie)

Na ten pohľad nikdy nezabudnem (Rozprávanie)

Považujem sa za človeka, ktorý je dochvíľny a svoju prácu berie vážne. Inak to nemalo byť ani v ten osudný deň, ktorý si asi už navždy budem pamätať.

Bolo sedem hodín ráno, keď ma zobudila moja obľúbená pesnička od speváčky Inny-Sun is up. V rádiu som počula hlásateľku, ako hovorí: „Dnes nás opäť čaká slnečne počasie s teplotami nad 30°C.“ Pomyslela som si, že dnes bude zase jeden z tých nepríjemných horúcich dní. Leto som milovala, no vždy som radšej bola skrytá v tieni, kde bola teplota prijateľnejšia. Vstala som z mojej postele a otvorila som balkónové dvere. Do izby vstúpil príjemný ranný vánok. V kuchyni, som si pripravi- la cereálie s jogurtom a ovocím. Potom som sa chytro obliekla a „letela“ do práce.

Pracujem pre televíziu JOJ ako redaktorka pre večerné televízne noviny. Sadla som do svojho auta, zapla rádio a pobrala som sa do práce. Cestou do práce prechádzam popri ceste lemovanej krásnymi stromami. Na konci cesty sa nachádza priekopa. Veľa ľudí tade chodí nad povolený limit. Bolo osem hodín ráno, keď som zrazu zbadala niečo podozrivé. Nevedela som, čo to je, no, ako som sa približovala bližšie, zistila som, že to je spätné zrkadlo z auta. Pomyslela som si, nič zvláštne, niekomu proste odpadlo spätne zrkadlo. No o pár metrov ďalej som zbadala koľaje od auta. Zastala som na krajnici a rýchlo som sa šla pozrieť, čo sa asi stalo. To, čo som videla, mám stále pred očami. Auto, ktoré bolo prevrátené v priekope, z ktorého som počula výkrik: „Pomóc, pomôžte nám niekto!“ Zbehla som dole k autu. V aute bola žena s malým dieťaťom, no to nereagovalo. Pomyslela som na to najhoršie. Cítila som sa hrozne, no napriek tomu som zachovala chladnú hlavu a začala som sa ženy pýtať: „Ako sa vám to stalo? Ste v poriadku? Bol s vami ešte niekto?“ Žena plakala, no zvolala: „Motorkár, motorkár!“

Vtedy som „skamenela“. Zistila som, že toto je vážnejšie, než sa zdalo. Vybehla som naspäť k ceste. Nanešťastie nik nešiel okolo. Poobzerala som sa okolo seba a vtedy som to uvidela. Na druhej strane cesty, niečo cez päť metrov za mojím autom, som videla čiernu motorku a vedľa nej telo. Ani neviem, ako rýchlo som sa tam dostala, okamžite som sa začala pýtať to isté ako tej pani. Muž však nereagoval. Ubehli len tri minúty, no mne to prišlo ako večnosť. Vytiahla som z vrecka mobil a zavolala na núdzovú linku.

„Haló, prosím vás, našla som muža na motorke, je v bezvedomí, takisto aj ženu v aute, ktorá reaguje, no jej malý syn nie. Prosím, pomôžte mi!“ S plačom som hovor ukončila a čakala na príchod záchranky a policajtov. Po ani nie desiatich minútach prišla záchranka.

„Tam sú, v priekope. Pomôžte im prosím.“ Hneď za záchrankou prišli policajti. Vypočúvali ma, pýtali, čo sa stalo, no nevedela som im odpovedať: „Šla som cestou do práce, uvidela koľaje od auta. Žena z auta mi povedala, že je tu ešte aj motorkár, ktorý je taktiež zranený.“ Bola som v šoku, preto ma lekár radšej prezrel,

no povedal, že budem v poriadku. Spýtala som sa: „Ako sú na tom? Žijú?“ Znova som mala pocit úzkosti. Lekár povedal: „Nebojte sa, všetci sú v poriadku a stabilizovaní. Motorkár má zlomené rebrá a žena utrpela ranu do hlavy a jej syn je takisto stabilizovaný.“ Kameň mi padol zo srdca. Že všetci prežili.

Zavolala som do práce, povedala im, čo sa stalo. Hrdlo som mala stiahnuté, ale predsa som sa spýtala zdravot- níkov: „Mohla by som ísť, prosím vás, s vami do nemoc- nice?“ Zobrali ma bez väčších problémov. Neskôr som mohla navštíviť tú pani z auta spolu s jej synčekom. Ležali v nemocničnej izbe.

„Dobrý deň“, povedala som. „Som veľmi rada, že ste v poriadku.“ „Dobrý deň, pani Švantnerová, poďte ďalej,“ povedala. „Moje meno je Alica Hovorková a toto je môj syn Sebastián. Sme vám nesmierne vďační za pomoc,“ dodala.

„Nemáte za čo, pani Hovorková,“ povedala som spokojne.

V tom niekto zaklopal. „Príjemný večer prajem,“ ozval sa mužský hlas. Bol to ten motorkár. Sedel na vozíku kvôli jeho zlomeninám. „Ďakujem za pomoc a mrzí ma to.“

„Poďte ďalej, pán Jančo,“ povedala Alica.

„Prišiel som sa vám ospravedlniť za dnešný deň. Neviem, ako sa to stalo. Neviem si to vysvetliť.“ Neskôr sa ukázalo, že dostal mikrospánok, a vbehol do protismeru. Ali-

ca zvrtla volant na druhú stranu, aby predišla zrážke. Sama však skončila v priekope aj s jej synom. Pán Jančo a Alica sa dohodli, že to nebudú riešiť súdnou cestou, preto uzatvorili vzájomnú dohodu. Obaja si dali polovicu peňazí z celkovej škody.

Som rada, že to dopadlo šťastne. Dnes dokonca viem, že sa pravi- delne navštevujú u nich doma. Aj ja sa s nimi stretávam, pretože nás to spojilo až do konca života. Odvtedy sa na život pozerám inak. Vážim si každý deň, minútu a sekundu. Uvedomila som si, aký je život zraniteľný a ako rýchlo oň človek môže prísť. Ten deň, to miesto a ten pohľad mi vyrazil dych a bude ma prenasledovať do konca života. Snažím sa na to nemyslieť, no keď každý deň chodíte okolo toho miesta, je ťažké zabudnúť. Verím, že podobný zážitok už nikdy v živote nezažijem.