Ja vo svete, svet vo mne / Človek vo svete, svet v nás... (Úvaha)

Ja vo svete, svet vo mne / Človek vo svete, svet v nás... (Úvaha)

Človek čítajúci, skutočne čítajúci, ak za čítanie pokladáme subjektívny spôsob výkladu zmyslu textu, ktorý má ašpirácie formou beletrie ( i inou ) naznačovať i riešiť akokoľvek prostredníctvom otázok i anticipáciou odpovedí oblasti sociálne i existenciálne, teda človek čítajúci a pritom mysliaci, takýto človek preferuje spisovateľov, myšlienky ktorých ho v živote sprevádzajú, inšpirujú, znepokojujú , provokujú...

K mojim spriazneným dušiam v textoch patrí tiež Rudolf Sloboda a Pavel Vilikovský. Vilikovský riešiaci v textoch veci týkajúce sa podstaty životnej cesty človeka obohatil moju pamäť o znepokojujúcu myšlienku : „ Výrazom najvyššej múdrosti je vedieť, že sme sa všetko dozvedeli prineskoro.“

Aj Vy si s postupujúcim vekom a životnými skúsenosťami naliehavo uvedomujete túto myšlienku ? Aj vy pochopíte vtedy, keď už má byť dávno pochopené ?

Napríklad si uvedomujem, ako veľmi vážne každý z nás chápe veci okolo seba, svet, a svoje miesto v ňom, a ako mnohí z nás v tomto pohľade na seba zotrvávajú.

Pozreli ste sa niekedy späť na svoju doterajšiu životnú cestu z pozície múdreho nadhľadu ? Nie ? Tak to potom skúste spolu so mnou!

Pamätáte si odraz sveta v očiach svojich niekoľkodňových – pártýždňových bábätiek, mali ste tú možnosť skúmať reflexiu sveta v očiach detí ?

To očarenie svetlom a priestorom a potom neskoršie fascinovanie tvarmi, farbami, vecami, zvukmi. Spomínate si , ako malé deti dokážu s úžasom pozorovať aj celý deň lyžičku, zubnú kefku, svoj odraz v zrkadle, oči bábiky, svoje oblečenie, obrázok v knihe, čokoľvek ? Ja by som musela posunúť vrstvy pamäti, aby som našla niečo, čo ma z materiálneho priestoru naposledy ohromilo.

Len akosi plynulo rešpektujem fakt technického boomu poslednej päťročnice, bez sprievodného očarenia, ale to určite spôsobuje môj ženský prístup ku svetu. Ženský sociálno-emocionálny v protipóle s mužským logicko-materiálnym. Ten ohromujúci priestor okolo, ktorý nám pripadal taký zaujímavý, sa zmenšuje vekom a skúsenosťami...

Človek dospievajúci už nerieši zmyslové vnímanie priestoru, ale ego v sociálnom. Vzťahy všeobecne, vzťahy pracovné, vzťahy sexuálne, vzťahy partnerské, vzťahy generačné, ego medzi egami. Vytriezvenie z opojenia vlastnou dôležitosťou vo svete trvá podstatne dlhšie a ďalej sa tiež posúvajú len vyspelejší jedinci.

Nasleduje etapa uvedomenia si vlastného uvedomenia. Už viem, že všetky tie veci okolo mňa mi síce život spríjemňujú, bez značnej časti z nich by som asi neprežila, ale sú to len veci..., nepodstatné tvary, farby, zvuky, vône. Už sa nestrácam v labyrinte pravidiel, vzťahov, noriem, zákonov, už neriešim, ako vnímajú moju osobu tí, ktorí sa so mnou v živote kontaktovali. (Tu si dovolím malú spomienku do hlbín dospievajúcej duše.)

Aj vy ste kedysi tragicky prežívali svoju telesnú nedokonalosť , riešili ste výšku, veľkosť nosa, akné, ochlpenie, tvar nôh...? Tiež sa na vás všetci dívali, keď ste povedali niečo hlúpe, divné, keď ste sa zle vyjadrili? Pripadali ste si nemožní, stratení, hĺbajúci o zbytočnosti svojho miesta vo svete ? Kto by si nespomenul, ako tragicky sme vnímali neúspech v škole, zlyhanie, tragédie v láske... Ako je to dávno a aké to bolo hlúpe z dnešného pohľadu.

 Keby som vedela to, čo viem teraz, dnes so svojimi skúsenosťami, chápaním sveta a svojím určením zmyslu, zrejme by som nič tak „svetabôľne“ neprežívala. Nemoderný účes, veľký nos, iné záujmy než moji vrstovníci, strach pri skúškach, aj svoje účinkovanie v sociálnom beriem s nadhľadom. Pozor! Môžete mi vytýkať, že priskoré odhalenie týchto princípov môže znamenať absenciu zaujímavosti, vzrušenia, pestrosti, toho, čo nás posúva dopredu.

Všetko je relatívne. Bez niektorých prežitkov z tohto obdobia by som sa dosť dobre zaobišla.

Tuším, že sa všetko dozviem prineskoro, ak budem mať šťastie, budem niekedy tušiť. Aj tu sa dá polemizovať – vedomosti robia život slobodnejší, ale súčasne nešťastnejší. Prineskoro ( ako väčšina) som pochopila až s vlastnými deťmi, aké je to vedome i nevedome ubližovať svojim rodičom, aké je to starnúť, nebyť in, tuším už, ako bude bolieť odpútavanie mojich detí.

S empatiou a bolesťou dokážem vnímať pocit zbytočnosti môjho otca po skorej smrti mojej matky. Pozerám sa na starých ľudí a bolí ma ich pocit zbytočnosti a niekedy ťažké zmierovanie sa s vekom a dobou. Ale nemôžem tušiť, aké je to vyrovnávať sa so smrteľnou chorobou, s koncom života, so smrťou.

Všetci prežívame v každom okamihu svojej cesty iné štádium kontaktu so svetom, existencie medzi a spolu s inými. Niektorí zostávajú stále ohromení svetom, iní stále zaskočení, s traumou zo života, doba priniesla vyššie percento ega medzi egami – mocní a úspešní máločo riešia, sú riešení.

Asi s napätím očakávate kam som pri svojej glose ja – svet dospela. Nie som veriaci človek, ( viem, každý niečomu verí, má svoj zmysel, svoj systém myšlienok) nepotrebujem barličky náboženstva, ale dospela som do štádia duchovnej dimenzie.

Svet vnímam prostredníctvom pocitov a citov, zmŕštil sa , už neriešim priestor, prežívam a pociťujem. Svet ma tak nezaujíma. Iste, mala som etapu, keď som sa intenzívne zaoberala myšlienkou života a smrti, spravodlivosti, zmyslu jedinca a celku. Niekedy sa k týmto myšlienkam vraciam, no prevládlo zmierenie a vyrovnanie sa. Pozor!

Opäť odchýlka. Nedávno som manžela šokovala vyhlásením, že život jednotlivca zmysel má, ale zmysel ľudského celku mi uniká. Vysvetlím : väčšina ľudí dáva zmysel životu žitím pre iných, láskou, pomocou, podporou, genetickým odtlačkom?, vykonaním niečoho významného?, ale ľudstvo ako celok ? Zaujímavé je, že každý iný živočíšny druh v systéme má zmysel pre iný, len človek sa v mojej teórii stráca. Aj život a smrť riešim ako – kedy, z pozície materiálneho i duchovného. 

S geniálnym výrokom Vilikovského súhlasím, všetko ďalšie sa dozviem prineskoro...

Môžem iba tušiť, predpokladať, zaoberať sa myšlienkou, či je lepšie tušiť alebo žiť šťastnejší v nevedomosti. Postmoderne parafrázovať výrok : „ Život je krížovka. Všetky políčka sú vyplnené slovom neviem.“ Som menej vo svete, svet je vo mne...