Gaudeamus igitur (Rozprávanie o mojej ceste k dospelosti)

Gaudeamus igitur (Rozprávanie o mojej ceste k dospelosti)

20. február 1996. Pre mňa tak dôležitý dátum. V tento zázračný deň som sa prvýkrát nadýchol, prvýkrát otvoril oči, a moje vtedy ešte maličké srdiečko udrelo taktiež po prvýkrát. Vtedy pre mojich rodičov, ktorým sa konečne po dvoch dcérach narodil malý chlapček, to bol azda jeden z najkrajších a najokúzľujúcejších momentov v ich živote.

Roky ubiehali a odrazu prišiel rok 2002, keď som ako hrdý prváčik prekročil prah základnej školy. Ruka v ruke a ja som mal v tento moment vedľa seba moju mamku, ktorá nado mnou držala ochranný plášť, a aj napriek mojej veľkej nechuti stať sa školákom, ma upokojovala slovami ,,Všetko bude dobré, miláčik.“ Bol to čas keď som sa zrazu musel učiť byť možno trochu asertívny, no hlavne zodpovedný. Postupom času sa môj ľahostajný život musel zmeniť. Z malého chlapca, pre ktorého kedysi býval najväčší problém to, či si na stretnutie s kamarátmi z dediny vezme bicykel alebo kolieskové korčule, sa stal mladý chalan, ktorý mal zrazu iné záujmy, koníčky, hodnoty.

Moje spomienky z tohto obdobia majú sladkú chuť smiechu, detských lások či sklamaní. Tak ako každému, aj mne život dával do cesty prekážky. No prekážky sú na svete od toho, aby sme ich prekonávali a neskôr dosiahli vytúžený cieľ. Ja som sa nedal ničím odradiť. Keď ma stretol nejaký problém nedovolil som aby ma potkol, aby som spadol na zem. Ja som sa oňho oprel, usmial sa a nakoniec mu zamával. Postupom času sa vyvíjali a zároveň aj menili moje hodnoty. Až neskôr som pochopil že zmyslom života nie je prejsť veľa hier na svojom počítači ale nájsť svoj cieľ, ísť si za tým čo ma baví. Ja som ten svoj už našiel. Vyštudovať vysokú školu, založiť si rodinu.

Teraz som už dospelý. Vo februári sa na mojom chrbte nenávratne objavila ďalšia čiarka, ktorá symbolizovala plnoletosť. O pol roka neskôr, presne 8. novembra, som zažil jeden z najúžasnejších večerov môjho života. Kedysi ako malý chlapec v perinke, no teraz už ako dospelý muž som stál v rade s ďalšími 30 úžasnými ľuďmi, a čakal kedy mi na sako pripevnia zelenú stužku. Hrdo sme spievali Gaudeamus igitur, čo nám otvorilo dvere ku skúške dospelosti. Teraz je január. Neúprosný čas beží a už len pár nezastaviteľných týždňov nás delí od maturity, ktorú všetci tak veľmi túžime zdolať. Dúfam, že aj mne sa podarí túto skúšku pokoriť a konečne budem aj ja mohol prekročiť ten pravý prah dospelosti.