Dovolenka (Rozprávanie)

Dovolenka (Rozprávanie)

Pred dvomi rokmi sme absolvovali menšiu dovolenku na Zemplínskej šírave. Vyrazili sme aj s jednými známymi. Bola to menšia rodinka s dvomi deťmi – Timeou a Tadeášom.

V prvý deň sme sa tam ubytovali, pozreli okolie a vychutnávali si atmosféru. Nemali sme to ďaleko od stánkového centra, a tak sme sa na ďalší deň vybrali tam. Tentokrát som išla len s kamarátkou. Pomedzi stánky a reštaurácie sme prešli až k samotnej Šírave. Sadli sme si k vode a pozorovali všetko navôkol. V úplnom tichu sme začuli šuchot. Obzreli sme sa a uvideli sme dvoch chlapov, ktorí idú smerom k nám. Patrili do vekovej kategórie 25 rokov.

Ich výzor nebol veľmi upokojujúci, a tak sme sa postavili, aby sme mohli odísť. Lenže tí vysokí potetovaní a vypracovaní chlapi „potrebovali vedieť“, koľko je hodín. Ani sme si to neuvedomili a dali sme sa s nimi do reči. Keď už aj hudba pri stánkoch stíchla a všade navôkol zavládol pokoj, rozhodli sme sa vrátiť do hotela. Všetko cez deň prebehlo super! Opaľovali sme sa, hrali bowling, kúpali sa, jedli, tancovali a mnoho iného. Keď znova nastal večer, išli sme sa najesť do reštaurácie.

Keď sme sa všetci vracali k hotelu, zrazu nám z auta kývali presne tí chalani. Vraveli, že máme prísť k vode. My sme si na hoteli trošku oddýchli a pobrali sa naspäť von. Išli s nami aj moji dvaja bratia. Oni predtým nejedli, a tak si išli niečo objednať do blízkej reštaurácie. Nám sa nechcelo čakať, kým im to prinesú, aj keď som mala pocit, že by sme mali.

Išli sme si kúpiť aspoň zmrzlinu. Pomaly sme sa vybrali k vode. Áno, tí chalani nás tam čakali. Sedeli na veľkých kamenných schodoch smerom k vode. Pozdravili sme sa a nechtiac dali aj do reči. Medzitým sme netrpezlivo čakali, kým prídu moji bratia. Zrazu zaznela otázka: „Nedáš mi ochutnať zmrzlinu?“

Pokrútila som hlavou a dodala: „Nie, mne chutí, tak ju zjem sama.“ Chalan, ktorý sa ma to pýtal, sa na mňa prekvapene zahľadel a len sa pousmial. Keďže už mi liezlo na nervy, ako stále premýšľam nad tým, kedy Kubo s Paťom prídu, zmenila som tému.

Timea sa na mňa pozrela nervóznym pohľadom a dala mi najavo, že z tohto stretnutia nemá najlepší pocit. Nato som sa ja poobzerala, či niekde tých svojich bratov neuvidím, ale márne. Len stromy a tma. Timea zrazu zodvihla telefón so slovami: „Áno, mami, už ideme. Tadeáško je kde? Nechce zaspať? Dobre, ideme“ Tým sme rozhovor s chalanmi skončili, pozdravili sme sa a otočili na odchod. Prešli sme pár krokov, keď sme začuli za sebou niekoho bežať. Jasné, že to boli oni! Od strachu sme začali bežať aj my. Míňali sme stánky, stromy aj reštaurácie!

V šľapkách to nebolo najlepšie, ale aj tak. Keď nás už nemali v dohľade, povolili sme. Moji bratia už v reštaurácii neboli. Čo iné sa dalo čakať?! Pobrali sme sa k hotelu a všetko všetkým vyrozprávali. Možno sa to niekomu zdá ako vtipná historka, no nám vtedy nebolo všetko jedno.

Poučili sme sa z vlastnej chyby a už nikdy nechceme nič podobné zažiť a ani tých chalanov stretnúť.