Nezvyčajné stretnutie (Rozprávanie)

Nezvyčajné stretnutie (Rozprávanie)

Včas ráno nás zobudili slnečné lúče. Ďalší prázdninový deň za nami a modrá obloha predpovedá, že bude nádherne. Bola by škoda zostať doma.

Dedko už prestupuje z nohy na nohu a netrpezlivo čaká, kým sa s ockom naraňajkujeme. Počul, že huby už rastú a on pri takejto správe neobsedí, a tak sme, ja, môj ocko a dedko, obuli topánky a poďme. V lese bolo príjemne, sviežo a povzbudzoval nás štebot vtáčikov.

V lese sme neboli ešte ani desať minút a dedko už kričí: „Aha ho!“ A už sa teší pohľadu na hríbik, ktorý je učupený pod dubom. O chvíľu sa už aj ocko pýšil svojím hríbom. Aj ma to trošku hnevalo, že som ešte bez úlovku. Ale ani to netrvalo dlho. Huby sa pred nami neskryli a náš košík bol čím ďalej, tým plnší. „Poďme ešte tam na kopček a sem a tam a hentam,“ volal na nás dedko.

A tak si s úsmevom na tvári, naradostení kráčame s dobrým úlovkom, keď tu zrazu ocko zastane a v tvári má vydesení výraz. „Pozrite sa,“ riekol prekvapene. Na druhom konci lúky sa spokojne páslo päť diviakov. A my všetci sme sa s údivom pozerali. „Len pokoj, diviak nezaútočí len tak. Poďme všetci pomaly späť,“ upokojoval nás dedko.

Pomalým krokom sme začali cúvať, otočili sme sa a začali kráčať von z lesa. Naše kroky čoraz viac naberali na rýchlosti. Všetci traja ticho a s malou dušičkou sme si priali, aby sme boli čím skôr doma. Dedko je ale starý zálesák. Niečo také sa mu nestalo prvýkrát. Dobre vie, ako sa má v takej chvíli zachovať. No ako mi neskôr povedal, nebolo mu všetko jedno. Diviak je predsa divé zviera, silné a rýchle. Dobehol by nás. V ten deň by sme nazbierali ešte veľa húb, ale strach nás vyhnal z lesa von.

To však nevadí, dôležité je, že sa nikomu nič nestalo. Pohľad na diviaka si budem ešte dlho pamätať. Už sa teším, ako celý príbeh vyrozprávam svojim kamarátom.