Poďakovanie šéfovi

Poďakovanie šéfovi

Dlho som sa odhodlávala dať na papier slová o pánovi XXX, ktorý bol človek prirodzený, rozhľadený, vzdelaný, žoviálny, výnimočný. Mne robil šéfa a takého šéfa by som každému dopriala. Vedel rozdať úlohy, ponaháňať k termínom a každého pobádal, aby na sebe zapracoval.

Kolegyne, aby napredovali v stupňoch vzdelávania. Mňa, aby som sa neustále zdokonaľovala v rečiach. Nikdy som toľko nepísala, čo pri tomto šéfovi. S rukopisom nebol problém, dali sa z neho vyčítať skoro všetky slová. Možno mi k tomu dopomohlo aj to, že som robievala klepicu môjmu otcovi, ktorý prekladal (z nemčiny a maďarčiny) beletriu.

Mala som to šťastie, že ma pán XXX učil angličtinu. Dával mi domáce úlohy na témy: záhradkárčenie, kultúra, muzika, šport, prípadne niečo z dejín. Mala som, čo robiť, aby referáty mali ako takú úroveň. Doma som si pomáhala z kníh a časopisov.

Pán XXX sa zaujímal o dejiny. Mal ich v malíčku. Len som uznanlivo kývala hlavou, ako si to všetko dokáže zapamätať. Alebo, keď hovorieval úsmevné príhody z terénnych prieskumov. I ja som bola na prieskumoch, keď sa vylievali vody Dunaja. Zachytiť tieto okamihy sa nám podarilo so šéfom fotografovaním.

Jeho ďalším koníčkom bolo varenie. Pri rozhovoroch o víkendoch sme si vymieňali skúsenosti. Dodnes v myšlienkach zaletím..., keď varím nedeľný obed. No a milovník vínka – červeného, nosieval nám okoštovať svoj výber.