„Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať.“ M. Válek

„Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať.“ M. Válek

„Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať“. Zaujímavá a pravdivá myšlienka. Nad týmto citátom by sme sa mali pozastaviť a porozumieť mu hlbšie.

Čo je vlastne domov? Je to strecha nad hlavou? Je to prázdny dom, v ktorom prespávate? Alebo je to dom, v ktorom žije nešťastná rodina? V ktorom prevláda bolesť a strach? Na tieto otázky existuje mnoho odpovedí. Niektorí ľudia považujú za domov miesto, kde prespávajú bez ohľadu na to, s kým a ako tam žijú. Iní ľudia zase za domov považujú len takí, kde sa cítia bezpečne.

A potom je tu skupina ľudí, pre ktorých je domov určitý človek. Nie je to pre nich domov, miesto, kde môžu prespať. je to pre nich osoba, ktorá im dáva rovnakú a pravú funkciu domova. Osobne sa zaraďujem medzi túto skupinu. Dom, v ktorom žije nešťastná a utrápená rodina nie je domov. Osoba, pri ktorom cítite bezpečie, pri ktorej ste šťastná, a pred ktorou môžete povedať čokoľvek je domov. Nezáleží na tom, kde ste, ak ste s tou správnou osobou.

Je vám jedno, či ste vo veľkom a luxusnom dome alebo len v malom, starom byte, stále sa cítite bezpečne ako doma. Predstava ako prídete po ťažkom dni domov a na gauči vás čaká milovaná osoba ochotná vypočuť si vaše starosti je omnoho krajšia, ako predstava prísť utrápený a smutný do prázdneho domu. Je krajšie plakať v náručí osoby, ktorú milujete, ako plakať sám? Je domov stále len strecha nad hlavou? Strecha nad hlavou bez ľudí, ktorí vám pomôžu? Alebo je domov človek, ktorý vás chápe a vie vám pomôcť? Je to človek, ktorý pri vás stojí nielen, keď sa smejete, ale aj keď plačete? Alebo sú to stále len chladné steny prázdneho bytu či domu?

Na tieto otázky nečakám rovnaké odpovede. Každý má iné priority. Každý má svoju predstavu o šťastnom domove. Ale moja odpoveď je jednoduchá. Domov je vtedy, ak vás tam čaká osoba, pri ktorej môžete zdieľať šťastie aj nešťastie, plač aj smútok.