Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať

Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať 

„Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať“ Je to veta, ktorá ma núti zamyslieť sa.

Zamyslieť sa nad svojím životom.

Čo si predstavím pod slovom domov ? To je tá správna otázka. Domov je pre mňa miesto, v ktorom sa cítim bezpečne, šťastne a dobre. Doma by sme nemali mať strach alebo sa cítiť nepríjemne. Veľakrát som premýšľala o tom, ako sa cítia ľudia, ktorí nemajú domov. Celé dni sú vonku a nemajú sa kam vrátiť. Ako to prežívajú ? Ako sa cítia ?

Pre každého človeka znamená domov niečo iné. Žena, ktorú doma čaká dobrý a citlivý manžel sa teší z práce domov. Ale žena, ktorú manžel týra? Tá má strach vrátiť sa domov. Myslím si, že práve takýchto situácií je na svete milión. Alebo viac?

Deti, ktoré žijú v detskom domove nikdy nedostanú od opatrovateliek toľko lásky, koľko naozaj potrebujú. A o starých ľudí v domove dôchodcov tiež nebude postarané s láskou. Pre ľudí, ktorí pracujú v takýchto inštitúciách, je to len spôsob ako sa uživiť. Nemôžu sa nijako citovo viazať na osoby, s ktorými prichádzajú do kontaktu. Nebolo by to dobré pre ich duševné zdravie. Domov má byť miesto, v ktorom vládne pokoj, nie chaos. Má to byť miesto, kde žijú ľudia, na ktorých sa vždy dá spoľahnúť. Rodina, ktorá pomôže v ťažkej situácii.

Pre mňa znamená domov viac ako len obyčajné slovo. Pre mňa je to miesto, kde človek žije so svojou rodinou a prežíva tam svoje detstvo, mladosť i starobu. Doma sú najkrajšie spomienky v kruhu rodiny a najbližších príbuzných.

Skúsme sa teda zamyslieť nad tým, čo domov naozaj pre nás znamená. Starajme sa o svojich starých rodičov, kým sa dá. A dávajme lásku všetkým ľuďom na svete. Myslím si, že potom by bol svet krajší a lepší.