Kto som, čo som a čo je mojim domovom (Úvaha)

Kto som, čo som a čo je mojim domovom (Úvaha) 

Často sa zamýšľam nad tým, kto som, čo som a čo je mojim domovom. Či je to práve miesto, kde som sa narodila, kde žijem, alebo kam ešte len pôjdem a budem žiť. Je to len jedno miesto alebo ich je viac?

Na moje vnútorné otázky mi nikto neodpovie, dokonca niekedy neviem, či si na ne viem odpovedať ja sama.

Zistila som, že domov netvorí len materiálne zabezpečenie a strecha nad hlavou, ale ľudia, na ktorých nám záleží. Práve tí robia dom domovom. Chladným múrom dodávajú teplo a aj z obyčajnej chatrče vytvoria palác. Často si neuvedomujem, čo všetko pre mňa blízki robia, a čo všetko pre mňa znamenajú. V slabej chvíľke poviem slová, ktoré zraňujú ich bytosť, ale ešte väčšmi zraňujú mňa samú. Moji najbližší sú moji rodičia. Sú ako moje odhalené svedomie, pretože vždy, keď sa na nich pozerám, vidím celý svoj život od detstva po dnešok.

Vidím v ich očiach všetko, čo som zažila a čo oni zažilo so mnou. Vidím tam toľko boliestok, ale aj veľa radosti. Tiež tam vidím moje najtajnejšie tajomstvá, všetky preplakané noci za láskami a starými priateľstvami, ale aj ich potešenie a úľavu, keď zrazu moje slzy vyschli. Ten srdcervúci smiech, keď sa spolu smejeme na niečom, čo chápeme len my. To všetko povzbudzovanie a ich úsilie o moju pohodu, všetku ich starostlivosť.

Vlastne je to tak, že vždy, keď som potrebovala pomôcť, oni boli na blízku, oni precítili všetky moje pocity so mnou. Vďaka nim sa cítim doma, či už sme v našom dome alebo sme preč. S nimi by som sa cítila doma aj keby ten dom nemal mať strechu, lebo sú to len ich ruky, ktoré pohladia, ktoré dvíhajú varovný prst, na ktorých sa môžem vyplakať, ktoré ma objímu, ktorým môžem dôverovať v dobrých aj zlých časoch.