Priateľstvo

Priateľstvo

Ona bola zvláštna, on sa ju snažil pochopiť. Ona sa rada učila, on sa učil od nej. On hral rád futbal, ona ho hrať nikdy nemohla. Ona bola na vozíčku , on to nikdy nezažil. Jediné, čo ich spájalo, osudné stretnutie, ktoré rástlo do priateľstva na život a na smrť. Priateľstvo, ktoré bolo silné a krehké zároveň, no chápali ho len oni dvaja – Lucka a Majo.

Lucka sa narodila ako zdravé, ukričané dieťa s ružovými líčkami a anjelskou tvárou. Ako plynul čas, sama pochopila, že to v živote nebude mať ľahké. Nepoznala luxus, ale oveľa horšie bolo, že nepoznala význam slova láska. Bola ako ostatné strelené decká v jej veku, až kým sa to v jednom nešťastnom okamihu nezmenilo. Jedného dňa odchádzala zo školy na bicykli spolu so svojimi kamarátmi, no keď sa blížili k zákrute, Lucka nedávala pozor a narazilo do nej auto. Poranilo jej miechu a aj po mnohých neúspešných operáciách ostala . ochrnutá.

No ani táto zákerná skúsenosť ju neodradila od toho, aby sa tešila zo života. Naďalej sa usmievala, roznášala radosť, hoci v jej vnútri ju to trhalo na kusy. Veľmi nerada sa vracala domov, lebo tam to bolo iné. Ešte aj predtým, keď bola zdravá, ju rodičia nemali radi, ale po nehode to bolo ešte horšie. Rodičia ju nechceli a to jej dávali aj patrične najavo. Luckin otec bol alkoholik, no a jej mama na tom tiež psychicky nebola dobre. Často Lucka v noci počúvala rozhovory svojich rodičov o tom, že už s ňou nevládzu, že ju premiestnia nejakého ústavu alebo detského domova. A tak sa raz aj stalo. Raz, keď sa vrátila zo školy domov, pri ich dome stálo cudzie auto. Niekto ju zrazu schytil za vozík a ťahal ju preč. Chcelo sa jej kričať, no odrazu zbadala pri dverách svoju mamu a otca, videla ich, ako plačú. „Je to pre tvoje i naše dobro,“ nariekala mama, no pre Lucku to boli ich posledné slová v ich živote, ktoré od nej počula.

Nikdy na ich tváre nezabudne, ani na to, že vtedy mala iba 12 rokov a poriadne nevedela, čo s ňou ďalej bude. Nikto jej nič nevysvetlil a ona mala strach. Luckou odviezli do detského domova. Prišla medzi ľudí, ktorých nepoznala, prišla do neznáma. Stačilo by urobiť prvý správny krok a možno by začala opäť žiť. Lenže začiatky bývajú ťažké a Lucka to pochopila. Chodila do normálnej školy pre zdravé deti. Každý deň sa stretávala s pohľadmi spolužiakov, ktorí na ňu ukazovali prstom a zakrývali si ústa. Lenže treba žiť ďalej! Tak sa začala jej nová etapa životom s názvom Šanca. Lucka bola aktívna, dobrá žiačka, ktorá sa rada učila a všetkému rozumela. Ani sa nenazdala a deti sa k nej začali samy ozývať, pomáhali jej, keď mala problémy, začala si jednoducho získavať priateľov. No začala si ich získavať svojou dobrotou a milým srdiečkom.

Ubiehali roky a vďaka svojim dobrým známkam sa Lucka dostala na svoju vysnívanú školu, aby študovala architektúru. Verila, že si vybrala správnu cestu. A zase všetko začínalo odznova. Noví

kamaráti, nové prostredie, nová šanca... Hoci sa bála, aj tu si postupom času našla priateľov, o ktorých si myslela, že ich nenájde. No boli chvíle, keď Lucka premýšľala o svojom živote a snažila sa pochopiť, prečo ju rodičia nechali napospas osudu. Veľakrát sa stalo, že sedela v noci nad stolom a písala listy plne otázok začínajúce slovkom prečo. Rada by sa za svojimi rodičmi aj zašla, aby im ukázala, čo bez nich dokázala, ale nemala odvahu. Mala iba samu seba...

V deň, keď oslavovala 17.narodeniny,jej spolužiaci urobili oslavu v miestnej pizzerií bola tu fantastická atmosféra a plno ľudí, ktorí boli pre Lucku blízki. A tak si len Lucka musela v duchu priznať, že je to jej najšťastnejší deň života., ktorý sa ani zďaleka nezačal. Až neskoro večer ju spolužiaci odprevadili do detského domova. Tak im len zamávala na rozlúčku a pobrala sa do postele. Lenže práve vo chvíli, keď otvorila dvere domova, zazrela oči, ktoré boli plné smútku, oči človeka, ktorý bol zúfalý a sedel na schodoch. ,,Ahoj“ nesmelo pozdravil Lucku, ktorá v rozpakoch nevedela čo má robiť. ,,Ahoj“ odpovedala mu Lucka na pozdrav. Chlapec si utrel slzy, ani nemusel dokončiť, čo chcel povedať, lebo Lucka pochopila čo asi prežíva. To iste prežívala ona, keď mala 12 rokov a cítila, že jej nikto nerozumie. Len chápavo prikývla. Od toho osudného dňa sa stala jeho priateľkou. Človekom, ktorý jediný ho chápal. No nič netrvá večne. Osud si s ňou opäť kruto zahral. Jedného dňa odchádzali s domova na rybačku, na ktorú sa tak s Majom tešili. No stalo sa to, čo nikto nečakal. Práve vo chvíli, keď Majo prechádzal cez cestu objavilo sa tam auto a rútilo sa naňho. ,,Pozor“ kričala Lucka s plných pľúc. Rozbehla sa na vozíčku s krikom a úmyslom ho zachrániť. Našťastie sa jej to podarilo, ale to bol jej posledný dobrý skutok, ktorý urobila.

Majo ostal ležať na zemi a videl ako sa krútia kolesá prevráteného vozíka a bezvládne telo Lucky. Vstal ako mohol a prišiel k nej, chytil ju za ruky, aby zistil či ešte žije. ,,Pomoc!,, kričal prosím otvor oči“ Lucka ich na chvíľu otvorila a spýtala sa čo sa stalo. Od bolesti tíško zastonala. ,,Pamätáš sa ako sme sa stretli? Sedel si na schodoch a plakal. Vtedy pribehla vychovávateľka a sanitka. V sanitke, ktorá ju odvážala sedel aj Majo, ktorý ju stále držal za ruku a upokojoval ,že všetko dobre dopadne. Ale jedno mi sľúb žiadala Lucka, že si na mňa spomenieš keď budeš slávny futbalista a budeš dávať víťazné góly. To boli jej posledné slová. Zomrela. Majo plakal, lebo stratil človeka, ktorého miloval ktorému veril ktorý ho chápal. Necítil nič len tupú bolesť a prázdno v srdci. Nemal dôvod žiť, lebo stratil priateľa. Ale ako hovorila Lucka, priateľ sa vždy nejaký nájde. V pamäti mu vždy ostane jej smiech, veď ona mu zachránila život, on žije vďaka nej. Z Maja sa stal známy futbalista. Pri strelení každého gólu si spomenul na úsmev dievčaťa, ktoré mu ukázalo, že život ma naozaj zmysel, keď človek verí sám sebe. A keď to dokáže môže sa dotknúť hviezd...