AIDS slohová práca

AIDS slohová práca

„Smrť sa neustále približuje. Ale skutočnosť, že nikdy nevieš, kedy k tebe príde, akoby uberala na význame skutočnosti,
že život má svoj koniec“. (PAUL BOWLES)

AIDS. Čo v nás evokuje toto slovo? V každom niečo iné. V niektorých ľútosť nad osobou, ktorá túto chorobu má v iných odpor, ba priam hnus.

Vieme si vážiť ľudský život? Vieme pomôcť blížnemu v tak ťažkej chorobe? Straníme sa človeka s touto chorobou?

Myslím si, že človek, ktorý ma chorobu zvanú AIDS sa trápi, prežíva muky či už psychicky alebo fyzicky. Psychicky sa trápi pre ľudskú hlúposť, pre odmietanie, pre vylúčenie zo spoločnosti.

Prečo ľudia nedokážu komunikovať s ľuďmi bez predsudkov? Akoby sa oni cítili kebyže majú túto chorobu a všetci na nich kašľu? Prečo im nedokážu pomôcť? PREČO?

Keď som videla film o deťoch žijúcich v Afrike, ktoré trpeli touto chorobou. Vo filme bolo poukázané ako choroba prebieha a aj na to, ako maličké a bezmocné detičky pripravujú nato, že raz, jedno ráno sa už nezobudia v postieľke, do ktorej ich večer ukladali, ale na mieste zvanom nebíčko, kde im bude omnoho lepšie, kde ich nebude trápiť bolesť, smútok, ale budú šťastné, budú mať veľa hračiek, kamarátov a kde sa stretnú so svojou mamičkou a oteckom. Takto deti pripravujú na tú „krásnu“ vec, zvanú SMRŤ.

Myslíte si, že to robia správne? Podľa môjho názoru áno. Určite každý z nás sa teší ísť na miesto, o ktorom počujeme toľko dobrého.

Deti sa netrápia tak ako by trpeli, kebyže nemali žiadnu predstavu o tom kam pôjdu potom čo....