Nádej (Úvaha)

Nádej (Úvaha)

Sedel som na malom kresielku blízko okna, ktoré bolo tak perfektne vyčistené, že som tam zazrel seba. Čo som vlastne videl? Ničotu, čo z môjho tela odhryzovala život, až nezostalo nič len sebaľútosť. Vinil som ju, celý svet a napokon aj seba. Vedel som, že to bola moja vina, určite som to vedel, ale bol som príliš veľký slaboch, aby som si to priznal.

Pamätám si to ako dnes, keď som začul tupé kroky opätkov. To dievča, ktoré som to zazrel, išlo priamo ku mne. Na kresielko, čo sa nachádzalo oproti môjmu, položila najprv kabát, až potom seba. Dlho a zádumčivo na mňa hľadela, až potom jej srdečný úsmev zažiaril v ponurej miestnosti. „Diana,“ povedala a podávala mi ruku. Svoj zrak som preložil z okna na ňu. Vtedy som nevedel, čo to bolo v jej očiach. No teraz to už viem. Bola to nádej. Stratil som slová. Ona bola ako voda v púšti, ja som bol ako piesok v púšti, ona ako chladivý vánok, ktorý neublíži, no pomôže, keď vonku je horúco, ja ako víchrica. Pomaly, ale isto, ma nakazila svojou energiou.

„Robo,“ vyjachtal som.

Bolo mi jasné, že toto dievča tu nie je len tak. Prišla preto, prečo aj ja. Takpovediac aj ona bola pokusným králikom Dr. Lukasa. On a tím ľudí sa totižto domnievali, že vynašli liek proti AIDS. Na internete som čítal, že 90% myší sa uzdravilo po pravidelnom aplikovaní liekov. Niekoľkokrát som si položil otázku, čo sa stalo s tými 10 percentami, no odpoveď som dostal skôr, ako som predpokladal.

Dvere sa otvorili. Privítal nás malý, trochu plešatý chlapík. Mal koziu briadku, ktorou pravdepodobne chcel vzbudiť mladší dojem. Nepodarilo sa mu to.

„Len dvaja? Nikto nie je na záchode alebo neodbehol niekam?“

„Sme tu sami,“ povedal som.

„Zľakli sa,“ povedal ticho. „Dáma má prednosť, takže Diana môžete vojsť.“ Pomaly vstala a odkráčala do záhadnej miestnosti. Od chvíle ako odišla, ma myseľ zaviedla pekne ďaleko. Nebol som si istý, či to, čo som si vymyslel, je celkom správne.

Diana vyšla z dverí. Ešte stále sa usmievala. „Môžeš ísť, čaká ťa,“ oznámila veselo.

Chabo som sa usmial a vkročil do izby plnej diplomov a ocenení. Na stole sa nevystavovali fotky rodinných príslušníkov ako v treťotriednych amerických filmoch. Už len za to mal u mňa plus.

„Posaďte sa. Aby sme to urýchlili, výskum bude prebiehať jeden mesiac. Počas neho budete chodiť od pondelka na terapiu. Cez sobotu a nedeľu nedostávate lieky, aby sme organizmus zbytočne nezaťažovali. Prvý týždeň vám urobia vyšetrenia. Ostatné informácie vám povedia zajtra. Dnes ste tu, aby ste podpísali tieto papiere,“ predložil predo mňa haldy papierov, ktoré som po prísnom upozornení musel dôsledne preštudovať.

„Čo keď sa to nepodarí?“

„Pozrite, vždy sú tu nejaké riziká. Výskum ukázal, že pokusné krysy so slabším imunitným systémom umreli. My vám ale budeme robiť testy, no vy ste za seba zodpovedný, preto podpisujete všetky tie papiere,“ zasmial sa. Desilo ma to. Vtedy som nevedel, že patrím medzi krysy so slabším imunitným systémom.

Podpísané papiere som odovzdal. Stal som sa jeho oficiálnou krysou číslo 2.

Pre Dianu...

Ďakujem ti za to, že si ma vtedy čakala pred nemocnicou, za tie chvíle, čo sme strávili spolu si mi stihla opraviť dušu. Si nádej a keď sa raz prstom dotkneš nebies, budem tam.