Svitanie

Svitanie

Z ničoho nič som otvorila oči do absolútneho ticha. Vôbec som tomu nedokázala rozumieť. Týždňami takmer každodenného vstávania do školy som sa naučila nechtiac vstávať presne o päť minút skôr, ako mi zvoní budík. No väčšinou je už prekrásne slnečné ráno alebo neprehliadnuteľná tma dopadajúca sem z okna oproti mojej postele. Presne taká tma, do akej som vstávala posledný týždeň, ktorý bez prestania pršalo. No aj keď som ešte stále ležala pod teplou perinou, bola rozospatá a spomalená, niečo sa mi na tomto ráne nezdalo.

V prvom rade asi to, že v izbe som mala šero. Šero, cez ktoré som rozoznávala siluety nábytku. Ale toto bolo šero, nie úplné svetlo, ani totálna tma. V druhom bode ma zarazil fakt, že mi niečo akoby chýbalo a potom som si uvedomila, že je všade ticho. O niečom takom sa mi v týchto upršaných dňoch ani len nesnívalo. Avšak najviac ma prekvapilo, a trochu aj zneistelo zistenie, že mi ešte stále nezvonil budík, aj keď už takto rozjímajúc ležím v posteli istotne dlhšie, než päť minút.

Mierne prestrašená som sa v momente natiahla po mobil, až ma zabolelo v stále stuhnutej ruke. Meravými prstami som odblokovala klávesnicu a ostala som poriadne šokovaná, keď som zistila, že do vstávania mi chýba ešte minimálne hodina a pol. Najrozumnejšie by asi bolo opäť zaspať, no mne sa už spať nechcelo a pravdou je aj to, že spať mi nedala záhada so šerom v izbe. Vyskočila som teda z postele najrýchlejšie, ako som stále mierne ospalá mohla, a ponáhľala som sa k oknu. Obomi rukami som roztiahla závesy, presne tak, ako to robievajú herečky vo filmoch či videoklipoch donekonečna opakujúce túto scénu, a zahľadela som sa na svet za oknami.

Svietilo slnko. Oslepujúco svietilo slnko a nepršalo. Zlatistá žiara ranných lúčov polievala všetko na dosah životodarnou energiou a krásou. Všetko sa akosi trblietalo, žiarilo, akoby aj kvety a veci chceli pomôcť slnku v skrášľovali sa. Nič nenaznačovalo tomu, že ešte včera večer po tejto kráse udierali nespočetné množstvá malých, no aj napriek tomu ničivých kvapiek dažďa. A pochmúrne, depresívne počasie? Z toho už ostala iba ponurá súčasť minulosti.

Ani mi pri pohľade na toto všetko neprišlo také zvláštne to, že v teple slnka sa rozplynuli všetky moje depresívne myšlienky a nálady ostatných dní, a všetko začalo byť akési svetlejšie. A to dokonca aj dnešná písomka zo zemepisu (veď som sa na ňu učila skoro celý večer), či poobedňajšie doučovanie z fyziky, ktoré nemám v obľube už od prvej hodiny.