Pohľad z okna vlaku (Umelecký opis)

Pohľad z okna vlaku (Umelecký opis)

Jedného letného dňa, po skončení školy, som sa rozhodol cestovať vlakom ku starkej. Nastúpil som do vlaku a sadol si do úplne prázdneho kupé.

Môj zmyselný pohľad smeroval von oknom. Vonku nastupovali ľudia a vzrušení behali po stanici sťa malé mravčeky hľadajúce niečo pod zub. Dokonca sa mi aj zdali maličkí ako mravce alebo rozsypané zrnká maku. Ich tváre boli ospalé a bledé a presne vypovedali momentálnemu času.

Vlak sa pomaličky pohýnal a ja som uvidel zelenú trávičku pokvapkanú studenou rannou rosou. Všetko vonku bolo chladné, slniečko sa skrývalo za nekonečné zástupy oblakov. Pri pohľade na krajinu a oblohu som túžil, aby aspoň na chvíľočku vykuklo slniečko a ukázalo svoju moc. Moje prianie akoby sa vyplnilo a slniečko pomaličky vystrčilo svoje zlatisté lúče. Celá krajina akoby ožila. Kvetinky na lúkach obracali svoje farebné hlavičky k slniečku a odhaľovali svoju krásu. Lúky sa podobali čoraz viac na paletu plnú farieb, ktorú si prichystal sám veľký maliar, aby pomaľoval celučičkú krajinu. Chrobáčiky navštevovali rozkvitnuté kvetinky a včielky im ponúkali svoj peľ. Nenachádzal som slová na toľkú nádheru.

O chvíľočku rozkvitnuté lúky vystriedali polia plné zlatých kláskov, ktoré nám prinášajú náš každodenný chlieb. Občas sa pomedzi zatúlal ružovo-fialový bodliačik. Hneď som vedel, že tam nepatrí a nenápadne sa zakradol medzi klásky. Vzadu na poliach pracovali poľnohospodári sťa včeličky. Vedeli, že matka príroda sa im zlatom odvďačí.

Mohutné polia sa odstupom času zmenili na stromy, kde bolo už z pohľadu jasné, že slnečnú krajinku vystriedal tajomný les. Slnko tu strácalo svoju tajomnú moc, no občas cez mohutné koruny stromov preniklo aspoň pár zlatistých lúčov, ktoré akoby súperili s korunami stromov, no napriek tomu nezvíťazili. Najkrajší pohľad v týchto tajomných lesoch bol práve na neuveriteľnú symbiózu obrovských dubov a maličkých dubáčikov, ktoré akoby súrne prosili tieto mohutné košaté stromy o pomoc.

V korunách všetkých stromov veľkého zmiešaného lesa, kde sa prelínali všetky odtiene zelených farieb, sedeli spevavé vtáky a v melódiách, ktoré upokojovali duše a pohladili srdcia všetkých horárov, spievali piesne z ich vlastného repertoáru. Z hlbín lesa bolo cítiť strach a napätie. Vtom rýchlosťou blesku prebehli pozdĺž vlaku dve urastené srny, ktoré vyplašene sledovali okolie. Pri kraji lesa už bolo živočíchov o trochu menej. Posledný vybehol z lesa jeleň, ktorý sa pýšil svojím nádherným parožím a sebavedome ukazoval, kto je tu pánom. Vybehol až na pole, kde sa pretĺkal cez mladú kukuričku.

Celá krajina sa nespočetnekrát pomenila. Z tajomných lesov, šírych polí až do farebných lúk či k jazerám, ktoré akoby nemali konca. Voda na jazerách bola pokojná, pri okrajoch jazier netrpezlivo čakali rybári na svoje úlovky a na hladine sa vznášali kačky a biele labute. Od hladiny sa odrážali slnečné lúče a tichučký žblnkot vody privolal všetky vekové kategórie ľudí.

Moja cesta pomaličky končila a ja som sa stále nevedel vynadívať na krásy slovenskej prírody. Vyčarila mi úsmev na tvári a ukázala nespočetné množstvo krás, pri ktorých mi žiarili oči a chvelo sa srdce. Veľmi rád si podobnú cestu zopakujem.