Akú cenu ma mier?

Akú cenu ma mier?

Toto všetko píšem, ako vysvetlenie, prečo som urobil tak, ako som urobil. Je to už skoro dva roky, keď som sa vrátil z vojny. Neuveriteľné dva roky. Pamätám sa na to, akoby to bolo len včera, a pritom to je už tak dávno. Vrátil som sa domov s dobrým pocitom, že sme krajinu zachránili od nepriateľov, a teraz ľudia môžu žiť v mieri, ako predtým. Doma ma čakala moja manželka so synom. Syna som naposledy videl, keď bol ešte v plienkach. Mal veľa otázok, a vtedy to všetko začalo. Ako som zavrel oči, bol som tam zas a znova. Videl som svojich kamarátov, ako len-tak stoja a nič nerobia. Guľky leteli okolo nich. Kričal som, aby sa skryli, ale zo mňa nevyšiel ani hlások. Nastalo ticho. Nikoho som nevidel a nikoho nepočul. „Čo sa stalo?“ Stál som sám na bojom poli. Začal padať popol, budovy horeli a nikto nikde nebol. Všade okolo mňa boli mŕtve telá.

„Vyhrali sme?“

Naokolo bolo veľa krvi. Sám som mal krvavé ruky a aj svoje oblečenie. „Kde mam kamarátov?“ Len kúsok odo mňa ležalo telo, ktoré sa zvíjalo od bolesti. Bol to jeden z mojich kamarátov. Rýchlo som pribehol k nemu. Slzy som mal na krajíčku, keď som videl, že mu z hlavy tečie prameň krv. Vykašlal krv, usmial sa a povedal:

„Povedz mojej rodine, že ich veľmi ľúbim, a že som bojoval až do konca.“

„Nie, poď a povieš im to sám.“

Ale to už nepočul. Strhol som sa zo sna celý spotený a lapajúci po dychu. Moja manželka vystrašená vedľa mňa sedela a snažila sa ma ukľudniť. Sny sa opakovali každým dňom a boli horšie a horšie. Keď som zavrel oči, ocitol som sa znova na bojom poli. Sen sa príliš nelíšil od ostatých. Strieľal som po nepriateľoch a snažil sa skrývať pred prichádzajúcimi guľkami. Po skončení som na poli znova stál len ja. Sám bez kamarátov. Predo mnou ležala osoba s maskou na tvári. Bol to nepriateľ. Telo ale patrilo žene. Nemohol som uveriť, nikdy by som žene neublížil. Rozhodol som sa dať masku dole a pozrieť sa, kto sa pod ňou skrýva. Nemohol som uveriť vlastným očiam. V náruči mi ležala moja manželka. Začal som plakať.

„Nie to nemôže byť pravda,“ dochádzal jej čas. S úst jej vytiekol pramienok krvi. Povedala:

„Ty za to nemôžeš, odpusť si,“ strhol som sa zo sna.

Nezatvoril som oči. Bál som sa, že sa tam ocitnem znova s mojou manželkou v náruči. Ráno som vstal a šiel sa pozrieť za manželkou. Pod okom som jej videl monokel, ktorý si snažila prekryť mejkapom.

„Čo sa ti stalo?“

„ Menšia nehoda v noci“, povedala a usmiala sa. Nemohol som tomu uveriť.

„Urobil som ti to ja? Moc som v noci vyvádzal?“

„Je to možné.“

Zhrozil som sa. Ublížil som vlastnej manželke. Aj keď nevedomky, ale ublížil som vlastnej

manželke. Dostal som strach. Otočila sa ku mne a povedala:

„Ty za to nemôžeš, odpusť si.“

Po týchto slovách mi prešiel mráz po chrbte. Bojím sa, čo bude nasledovať ďalej. Keď sny pokračovali, rozhodol som sa zájsť za psychológom. Ale ten mi nevedel pomôcť. Sny sa stávali čoraz horšími a manželka sa vedľa mňa budila s ďalšími modrinami. Preto som sa musel rozhodnúť. Buď to budem ja alebo moja rodina. Teraz som sa stal ja tým narušiteľom mieru, ale toho v rodine. Rozhodol som sa. Musím to spraviť a do rodiny zas a znova priniesť mier a pokoj. Zobral som si zbraň zo šuflíka a vydal sa pri les, kde sme sa s mojou manželkou prvý raz pobozkali. Na stole som jej nechal list na rozlúčku a vysvetlenie, prečo robím tak, ako robím. Pri lese som sa ešte poslednýkrát poobzeral okolo seba a s myšlienkou: konečne nastane v rodine mier, ako nastal aj vo svete, som stlačil spúšť na zbrani.