Cesta autobusom (Fejtón)

Cesta autobusom (Fejtón)

Asi každý to pozná. Cestovanie hromadnou dopravou. Ak nemáme auto, lietadlo alebo vrtuľník, tak sa musíme nejako dostať do školy, práce, k lekárovi alebo kam len chceme. Ale nie je to také jednoduché. Chodím do školy autobusom každé ráno. Je piatok a prídem na autobusovú zastávku. Medzitým, ako som prišla, tety na zastávke stihli poohovárať celú dedinu a vyriešiť všetky problémy, ktoré sú na svete. Ja som rada, že som stihla prísť včas, pretože naozaj neviem, ako by som sa inak dostala do školy.

Autobus meškal, takže som stihla premrznúť minimálne trikrát. Keď už konečne príde autobus a ja vidím, že ide ten najhorší šofér zo všetkých šoférov na svete, mám chuť otočiť sa na päte a ísť domov. Škoda, že ak to aj chcem urobiť, tak nemôžem, pretože sa na mňa tlačia ľudia z každej strany. Dostanem sa na radu a vypýtam si lístok. Šofér vám vie v tom momente svojou arogantnosťou zhoršiť aj tú štipku dobrej nálady, ktorú máte.

Idem si sadnúť a všetci čo v autobuse už sedia sa na mňa pozerajú ako keby som im zjedla večeru. Už som si zvykla, a preto to viem ignorovať. Samozrejme, týmto smerom chodí iba jeden autobus, takže na každej zastávke nastúpi asi polovica dediny. Všetci sa tlačia v uličke, ľudia nemajú ako vychádzať a k tomu je vždy v autobuse hluk, že sa to tam nedá vydržať.

Všetci sa navzájom prekrikujú. Radšej ani nekomentujem to, ako by vás niektorí vedeli „zabiť pohľadom“ za to, že ich nepustíte sadnúť. Keď už konečne autobus zastaví na mojej zastávke, vždy sa musím pretláčať cez všetkých ľudí stojacich v uličke. Nie, že by sa posunuli a aspoň trošku uvoľnili cestu. Vždy si pomyslím, že asi chcú, aby som vystúpila oknom. Milujem ten pocit, keď vystúpim z autobusu a nadýchnem sa čerstvého vzduchu. To všetko iba kvôli tomu, že je piatok a všetci sa rozhodnú, že posledný pracovný deň je najľahší, a tak idú navštíviť školu aj študenti, čo tam iné dni ako v piatok nechodia.