Bolo to tažké rozhodnutie (Úvaha)

Bolo to tažké rozhodnutie (Úvaha)

Ja, Lea, dievča na strednej škole, som čelila veľkej zmene vo svojom živote. Buďme úprimní, niektoré rozhodnutia majú na nás pozitívny vlyv, a niektoré negatívny. Kedy vieme, že sme sa rozhodli správne?

Ale poďme pekne poporiadku. Dedinské dievča, jedináčik, žijem len s matkou, rodičia sú rodvedení, no nemôžem na tom byť už horšie, však? Chodím na strednú školu do vedľajšieho mesta. Mám už sedemnásť, čiže si hľadám brigády popri škole, aby som si buď mohla zarobiť niečo pre seba, alebo pomohla mojej mame. Kedže mama je slobodnou matkou odkedy som mala štyri, nie je to vždy najľahšie. Keď príde horšie obdobie, pomáhajú mi aj moji kamaráti a priateľ, s ktorým som už asi dva roky. Raz začas prídu lepšie dni, raz horšie dni, ale spolu to všetci nejako zvládame.

Jedného dňa, keď som mala fakt zlý deň v škole, som prišla domov a našla som mamu sedieť v kuchyni za stolom celú sklesnutú, všade navôkol papiere, lístky z obchodov. ,,Mami, čo sa stalo?‘‘ rozbehla som sa ku nej. Pohľad na ňu ma vystrašil. Nevedela som, čo sa stalo, či jej niekto ublížil.

,,Pozri Lea na všetky tie papiere a bloky,‘‘ odpovedala smutno mama. ,,Mám obavy, že ak si do niekoľkých dní nenájdem lepšiu prácu, nezostane nám ani dom nad hlavou,‘‘ zaplakala mama. Rozbušilo sa mi srdce. ,,Neboj, všetko dobre dopadne. Nájdem si ďalšiu brigádu, popýtam o pomoc kamrátov,‘‘ snažila som sa ju nejako upokojiť. ,,Nemôžem všetku prácu nechať len na teba, dieťa moje,‘‘ odvetila mama. Je dobrou matkou, láskavou, starostlivou, len v práci sa jej nie veľmi darilo. Bolo mi z toho na nič, nevedela som, ako inak by som nám mohla pomôcť. Zvyšok dňa sa už iba vliekol ako slimák.

Ďalšieho rána, keď som sa zobudila a prichystala do školy, mama už doma nebola. Pobrala som sa teda do školy. Keď ma kamaráti a priateľ uvideli celú sklesnutú, ihneď pribehli ku mne. ,,Lea, čo sa stalo? Niekto ti niečo povedal? Ublížil ti? Niečo s tvojou mamou?‘‘ pýtali sa ma jeden cez druhého. Keď som im vyrozprávala, čo som sa včera dozvedela, všetci sa cítili rovnako strašne ako ja. Iste, hneď sa ponúkli na pomoc, ale ja som ich odmietla.

Veľmi pomaly sa vliekol dnešný školský deň, no napokon sa predsa skončil. Prišla som domov a tu som videla mamu celú rozžiarenú a vysmiatu. ,,Čo sa stalo? Dali ti lepší plat v práci?‘‘ pýtala som sa zmätene. ,,Nie,nie,‘‘ krútila hlavou mama. ,,Dnes v práci ma oslovil jeden šarmantný pán, a keď sme sa dali do reči, zistili sme, že toho máme veľa spoločného,‘‘ pozorne som počúvala mamu. ,,Povedala som mu o našom momentálnom probléme a on sa ponúkol, či by sme nešli bývať k nemu. Je z mesta neďaľeko odtiaľto a rád by spoznal aj teba. Navyše, aj on je slobodný a má jedného syna v tvojom veku,‘‘ usmievala sa na mňa mama. Nevedela som, ako sa mám rozhodnúť. Mama mi na rozmýšľanie však dala čas. Chápala, že je to pre mňa veľké a ťažké rozhodovanie.

Rozmýšľala som celý týždeň. Rozprávala som o tom mojim kamarátom a priateľovi. Mama sa v práci stretávala s tým šarmantným pánom a po práci sa zdala byť vždy veselšia. Ubehol týždeň a pol odo dňa rozhovoru s mamou o tejto veci a ja som bola definitívne rozhodnutá. Šla som za mamou a povedala svoje rozhodnutie: ,,Mami, chcem, aby si bola šťastná a viem, že nám to pomôže. Preto som sa rozhodla, že chcem, aby si s ním bola a bývala u neho.‘‘ Mama sa veľmi potešila.

Niekoľko mesiacov ubehlo od môjho rozhodnutia a my bývame vo veľkomeste, na druhej strane od rodnej dediny. Priateľ ma chodieva navštevovať a ja zasa jeho, kamaráti tak isto a nie je to tu vôbec také zlé. Nemalo to až taký negatívny výsledok, ako som si myslela.