Počúvajme príbehy ľudí, ktorí vojnu zažili

Počúvajme príbehy ľudí, ktorí vojnu zažili

Druhá svetová vojna začala 1.9.1939 útokom Nemcov na Poľsko. Vtedy mala moja ešte stále žijúca prababka 14 rokov. Bývala na dedine so svojimi piatimi súrodencami. Boli to ťažké časy, hladu si veru užili dosť. Aj to, čo mali, museli dávať Nemcom, ktorí boli u nich často ubytovaní. Keď Rusi víťazili, bývali u nich tiež.

Prababka často rozprávala, čo všeličo videli a zažili. Keď začali hučať sirény na poplach, často sa museli skrývať po pivniciach a krytoch. Neraz tam boli aj týždeň, a veru aj hladní. Zvlášť sa báli lietadiel, ktoré niekedy zhadzovali bomby. Pamätá si zážitok, keď lietadlá križovali nebo a jedna mladá dievčina zo žartu zakričala: „Zhoď aj nám jednu!“

Vtom, ako keby ju počuli, začali zhadzovať bomby. Našťastie sa stihli ukryť v blízkom lesíku. Ani dievčine vtedy už nebolo všetko jedno. Keď u nich bývali Nemci, museli im dávať jesť a raz, keď prababka varila vajcia, Nemec na ňu namieril pušku, že kde vzala granáty. Zrejme dobre nevidel a v šere si pomýlil zbrane s jedlom. Keby prababka nerozbila vajce, aby mu ukázala že to zbraň nie je, bol by ju možno aj zastrelil.

V dedine bývali aj piati malí chlapci, kamaráti. Ako 12-roční sa raz vybrali do lesa na triesky a našli tam odhodené ručné granáty a pušky. Potešili sa tomuto nálezu, ale žiaľ, netešili sa dlho. Natrafili na Nemcov, ktorí si mysleli, že zbrane nesú Partizánom. Chlapci si museli vlastnoručne vykopať hroby, Nemci ich potom zastrelili a pochovali. Prababka bola práve v Bratislave, keď Nemci bombardovali Apolku, podnik na výrobu zbraní. Práve sa tam pracovalo a žiaľ zahynulo vtedy okolo 170 ľudí. Dnes je z Apolky bratislavský podnik Slovnaft.

Prababkin otec raz kopal záhradu a narazil na niečo železné. Dlho to obkopával, až mu sused povedal, že je to mína. Bol zázrak, že mína nevybuchla a nezabila ho. Potom prišli pyrotechnici a v horách mínu zlikvidovali. Často o otcovi rozprávala, že bojoval aj v 1. svetovej vojne. Bol v zajatí na Sibíri a pri bojoch vo veľkých mrazoch mu omrzli nohy. Ležal v poľnej nemocnici, kde pôsobila česká sestrička a tá ho zachránila tým, že mu dávala piť rybací olej.

Zatiaľ boli vo svete, okrem iných, najhroznejšie dve svetové vojny. Pevne dúfajme a pričiňme sa, aby sa tieto hrôzy už nikdy nezopakovali.