Môj život v karanténe

Môj život v karanténe

Zrazu sa svet zastavil... Možno preto, aby nám dal príležitosť objaviť znovu našu ľudskosť. Môj život v karanténe, hmmm, ako pokračovať. Rozmýšľala som, čo by som k tejto téme napísala. Veď v karanténe človek nemôže robiť nič. Musí byť zavretý len doma. O čom by sa tak dalo písať. Keď som sa nad tým zamýšľala, je veľa toho, čo by sa dalo spomenúť. Nikdy by mi nenapadlo, že sa to môže udiať aj v reálnom živote, vždy som si myslela, že to existuje iba vo filmoch.

Pred pár mesiacmi si ľudia z tohto všetkého robili iba posmech a nebrali to vážne. Avšak keď sa to dostalo k nám, pocítili sme na vlastnej koži, čo to obnáša. Potom im to už nebolo také smiešne. Prišla krutá realita. Keď musíme ostať doma zavretí, aby sme ostali zdraví. Keď nemôžeme navštíviť svojich blízkych, starých rodičov, aby sme ich nenakazili, neublížili im. Až neskôr si človek uvedomil, aký je slobodný, keď nemusí byť zavretý doma a čakať, kedy bude môcť vyjsť von. Zamýšľala som sa nad týmto všetkým.

Aké je smutné, že niektoré rodiny neuvidia veľmi dlho svojho otca alebo mamu, ktorí pracujú v zahraničí a to len kvôli tomu, aby ochránili tých, ktorých najviac milujú a aby sa raz všetci zdraví stretli. Aké bolo niekedy nepredstaviteľné nosiť rúško a rukavice, keď sme chceli ísť na nákup, alebo do práce. Pre mňa nepredstaviteľná vec. No dnes s tým môžeme zachrániť život nielen sebe, ale aj našim blízkym a všetkým ostatným. Niekedy sme lekára brali ako bežnú profesiu, práca ako každá iná, no dnes je to oveľa viac. Dnes práca lekárov je už aj poslaním. Začali sme si oveľa viac vážiť zdravotníkov, ako kedykoľvek predtým. A prajem si, aby bola ich profesia oveľa viac ohodnotená a aby si ju všetci začali viac vážiť. Človek s touto profesiou stojí pri našom zrode aj odchode. Lekár je naša nádej na život.

Niektorí ľudia si vôbec neuvedomujú vážnosť situácie. Veľa ľudí si myslí, že karanténa sú prázdniny a promenádujú sa po námestí, dedine či meste. A neuvedomujú si, že vo svete zomierajú na ich nedisciplinovanosť ľudia. Neuvedomujú si, že sme všetci na jednej lodi a za ich chyby budeme niesť zodpovednosť všetci.

Svet bol rozdelený. Každý si žil svoj život, každý štát si riešil svoje záležitosti, ale teraz sa musel celý svet spojiť, aby sme zabránili tejto nákaze. Aby sme sa všetci postavili na vlastné nohy a žili si svoje životy tak, ako doteraz, ale s veľkým ponaučením.

Ľudia si začali uvedomovať vážnosť situácie a každý chce prispieť svojou troškou.

Odsudzovala som konanie niektorých ľudí, ktorí vykúpili ochranné prostriedky a mysleli iba na seba. No neuvedomujú si, že sú ľudia, ktorí to potrebujú oveľa viac, napríklad onkologický pacienti alebo ľudia, ktorí majú závažne ochorenia. Preto som veľmi rada, že si ľudia začali pomáhať, a to tým, že začali šiť rúška, pomáhať starým ľuďom bez akejkoľvek odmeny.

Keď som sa nad týmto všetkým zamýšľala, uvedomila som si, že to malo asi vážne prísť, že si to ľudia svojím spôsobom nevedome vypýtali od sveta. Niektorí si možno potrebovali oddýchnuť od práce, vypratať šatník, upratať záhradu alebo len vytriediť myšlienky. Svojím spôsobom je to aj na niečo dobré, aby si ľudia konečne uvedomili, že nie je všetko samozrejmosť. Že nie všetko, čo doteraz ľudia brali ako každodennú realitu, tak aj ostane.

Raz možno budeme za to všetko vďační, možno si uvedomíme, že to bolo naozaj na niečo dobré. Možno to všetko malo prísť, aby si ľudia uvedomili veľa vecí, napríklad čo znamená slovo byť slobodný, byť šťastný a zdravý, byť obklopený milujúcou zdravou rodinou a vážiť si svoje zdravie. Svet nám chcel ukázať, aké silné puto je v rodine, že objatie alebo bozky sú nenahraditeľné.

Ja si zo srdca prajem, aby sa do našich životov dostala ľudskosť, solidarita, pochopenie a nezištná úprimná pomoc. Jedine my ľudia, svojím prístupom dokážeme veľa ovplyvniť a zmeniť! Práve v týchto ťažkých chvíľach musíme ukázať, že sme jednotný a silný národ.