Šťastie má mnoho podôb

Šťastie má mnoho podôb

Často premýšľam, som v tom dobrá. Čo je to šťastie? Zažila som veľa šťastných chvíľ, no nešťastie, čo prišlo po nich ich natrvalo zastrelo. Babička hovorievala, že život si môžeme napísať sami. Rozprávala mi často o šťastí. Šťastie je ako púpava. Najskôr ho držíte v ruke a potom vám uletí. Má veľmi veľa podôb. No nie vždy vieme, ktorá podoba nie je klam.

Moja myseľ je veľmi dobrá kamarátka, rada ma počúva, a keď sa naozaj dosť snažím, tak mi aj odpovie, poradí. Samozrejme tejto vete, tomu, že sa budem jedného dňa rozprávať s vlastnou mysľou by som ešte pred tromi rokmi, deviatimi mesiacmi, dvomi týždňami a piatimi dňami asi ťažko uverila. Vtedy to bolo príliš neuveriteľné. Asi preto, lebo som vtedy mala iné problémy, také tie malicherné. Dobre sa sťažuje na veci, ktoré vás vlastne v skutočnosti ani netrápia. Je fakt super, keď je vaším problémom iba zlomený necht, či rozštiepené končeky vlasov. Ale môj problém bol teraz väčší, až obrovský. Nebol tu, on tu nebol, chýbal mi človek, ktorý by si ma nielen vypočul, ale mi aj poradil. Moja myseľ ho každým dňom nahrádzala viac a viac. Bol to môj chlapec, môj priateľ, no a všetko to, čo medzi nami bolo, všetko to mi teraz chýbalo a ešte dlho chýbať bude.

Ten deň bol prekliatím, spamätávam sa z neho veľmi dlho, bola som vtedy vlastne ešte dieťa, mala som len 17, keď sa na nás rútil kamión, môj priateľ mal už šesť mesiacov auto a chodil po mňa do školy. Ktovie, kde by som bola teraz ja, keby som si v ten osudný deň bola sadla na miesto spolujazdca, no nesadla som si. Ponáhľali sme sa a na prednom sedadle bol nákup, tak som si rýchlo sadla dozadu a už sme leteli, keby vieme kam, asi by sme radšej išli peši.

Teraz je však všetko inak. Som už dospelá a naozaj musím rozmýšľať, čo ďalej. Preto som bola aj rada, keď sa mi naskytla ponuka ísť na konkurz do televízie. Naši sa poznajú s veľa ľuďmi. Ocino je právnik a mamina speváčka, no a ja so chodila na konzervatórium na herectvo, takže som konkurz úspešne zvládla. Zatiaľ však neviem, akú mám postavu. Hľadali hlavne nové tváre, čiže nič viac nám nepovedali. Ja osobne dúfam, že moja postava bude smutnejší typ. Keby mám hrať komickú, tak asi nepochodím. Od nehody som sa poriadne neusmiala, pokiaľ sa neráta to, ako si každé ráno pred zrkadlom trénujem úsmev.

No dnes som si úsmev netrénovala, nestihla som, musela som sa pobaliť. Blízko mesta, v ktorom sa natáča býva moja teta a ja sa k nej nasťahujem. Keby chodím z domu, asi by som tam ani nedošla. Autom totiž trvá cesta 4 hodiny no a ja som si po nehode nedokázala upraviť vodičák. Načo by mi aj bol, za volant tak ľahko nesadnem. Sťahovanie som chcela nazvať začiatkom, preto som si plánovala zbaliť len pár vecí, všetko ostatné si dokúpim. Niekedy vraj zmena šatníka dokáže zázraky, a keď sa k tomu pridá ešte zmena prostredia. Lenže moja mamina mi chcela pomôcť, takže namiesto malého kufríka vláčim obrovský kufrisko a jednu cestovnú tašku.

• Čo nedávaš pozor, zbláznila si sa?

Ani neviem ako, no ocitla som sa na zemi, nado mnou stojí dosť nahnevaný muž. Áno ospravedlním sa mu, no nejde to, akoby som stratila hlas.

• No jasné, typická žena, nad čím rozmýšľaš, aký lak si dáš na nechty?

Nechápem prečo je taký podráždený. Má strašne pekné oči, má ich také stále alebo len keď sa hnevá. A ako si dovoľuje takto sa som mnou rozprávať, nemá právo riešiť moje problémy. Och nieee tuším plačem, slzy mi tečú po tvári. Čo si o mne len pomyslí?

• Prepáčte nechcel som, veď je to v poriadku, nič sa nestalo naozaj, čo tam po vysypanom kufri, nič to nie je, no

Pozriem sa na zem, kufor je otvorený, veci vysypané, takže teraz už naozaj vraví pravdu, no čo už. Rýchlo zavriem kufor a vôbec neriešim to, že sa mi ten človek snaží pomôcť.

Odchádzam, ani sa na neho nepozriem, netrápi ma, koľko mojich vecí zostalo na zemi. No a čo, nech si ich pozbiera, keď vidí cudzie problémy, tak môže pozbierať aj cudzie veci. Možno má sestru alebo priateľku a dnes ju poteší kopou handier.

Keď konečne prídem k tete, privíta ma s ustarostením pohľadom. Rýchlo mi dôjde, prečo sa tak na mňa pozerá. Veď ja ešte stále plačem. Teta je starostlivá, no nekladie mi otázky, zavedie ma do izby a dá mi priestor na to aby som si oddýchla.

Zobudím sa až ďalší deň ráno, deň D. Idem prvýkrát natáčať. Som hlavná postava, nechápem, ako sa mi to podarilo. Možno by som sa o tom mala porozprávať s mamou alebo s otcom. Kto z nich má v tom prsty viac? No čo už, tak hádam to bude ten pravý začiatok. Keď vchádzam do miestnosti, celá sa trasiem. Prečo? To by som predsa ako vyštudovaná herečka nemala. Bojím sa? Čoho? Môj život predsa obsahuje aj hororovú scénu. Myslela som si, že zlé príhody človeka scelia. No asi nie. Vadí to?

BUM!

• Zase vy?

Ó nie, to nie je pravda. Sníva sa mi to, len sa mi to sníva. Čo tu ten robí, hádam nie je herec? Nie, nie je prečo by bol.

• Čo tu robíte?

To sa pýta on mňa?

• Vaše veci, mám ich doma, dajte mi vaše číslo, vrátim vám

No jasné, určite ti dám moje číslo, ten má veľký stupeň sebadôvery.

• Vy neviete rozprávať, čo nemáte jazyk? Myslel som si, že ste sa z tej traumy už spamätali!

On fakt nevie, čo má kedy povedať. Zas plačem.

• Čo vám je? Nemusíte hneď plakať. Ja sa na vás nehnevám.“

Hmmm. Takže on sa na mňa nehnevá, lenže ja sa hnevám na neho. Rýchlo sa odídem upraviť na toalety, no vlastne utečiem.

A začína sa točiť.

Na texty nám dali hodinku samoštúdia a ideme na to. Začína sa to presne ako tie klasické príbehy, ktoré strašne nenávidím, a na ktoré sa podobá aj môj život.

Ako hlavná hrdinka prichádzam niekam na aute. No nie!

• Ja ..
• To nevadí, to nie je potrebné vedieť jazdiť na aute. Stačí, keď viete dobre hrať, upokojuje ma režisér.

Avšak ani o tom nie som presvedčená, ale čo už. S veľkým sebazaprením si sadnem na miesto jazdca.

A teraz prichádza ďalšia podpásovka. Máme mať maličkú nehodu a ten chalan s peknými očami je hlavná mužská postava. Takže tretia zrážka.

- Prepáčte, nechcela som, vravím to, čo mám napísané v scenári.

• No jasné typická žena, kde máte hlavu? pokračuje Max, v skutočnosti Tomáš.

Máme už po práci. Dnes sme točili do 22:00.

• Počkajte!

Počujem ako na mňa niekto kričí, teda nie niekto, ale zase on. Prečo mi nedá pokoj?

• Poďte so mnou, bývam v meste, je to kúsok, dám vám tie

No tak to ťažko, ja nikam nejdem. Som rada, že sme na dnes skončili. Nepôjdem s ním nikam, už vôbec nie kvôli hlúpostiam. Handier mám dosť. Tie má predsa neurobia šťastnou?

• Počúvate ma? Prečo mi neodpovedáte? Mám doma vaše veci, tak idete si so mnou pre ne?

- Prepáčte dnes nie, už je dosť neskoro. Doneste mi ich zajtra do práce.

- Tak teda dobre, keď nič z toho súrne nepotrebujete.

Na druhý deň mi veci nepriniesol. Vraj na ne zabudol. No určite zabudol, urobil to naschvál. A samozrejme mal hneď zámienku, pozvať ma k sebe na večeru. Ako keby nevidel, že mi lezie na nervy. Nakoniec sme sa dohodli na tom, že mi ich prinesie na ďalší deň.

A priniesol ich. Konečne.

Skoro týždeň sme natáčali menej náročné scény. Naše herecké nadanie sme mohli poriadne ukázať až koncom týždňa. Nie je to celkom film, je to skôr seriál, má trinásť častí.

Takže práce je viac než dosť.

- Stojte chvíľu prosím, zastaví ma Tomáš.

- Čo chcete?

- Poďme na kávu, pozývam vás. Natáčame už týždeň. Mali by sme sa ako kolegovia viac spoznať.

Nevedela som prečo, ale súhlasila som.

Rozprával celkom k veci, až zaujímavo, bavila som sa. Asi prvýkrát od tej nehody som sa cítila skvelo.

Dni plynuli a my sme natáčali a natáčali. Už som si ani nevedela predstaviť inak strávený deň. Najskôr filmovačka, no a potom prechádzka alebo večera s Tomášom. Rozprávali sme sa a rozprávali. Teda skôr on rozprával, ja som ho veľmi rada počúvala. Zistila som, aký je milý, priateľský, chápavý, zistila som toho veľa. Už to nebol ten jeden... Ale Tomáš, chalan s peknými očami, s ktorým neuveriteľne rýchlo plynie čas.

• Povedz mi niečo teraz ty o sebe. vyzval ma Tomáš. Zostala som v
• Prečo si stále taká smutná? Čo ťa trápi? kládol strašné otázky. Už dva týždne som neplakala. Teraz som sa však znova nedokázala ovládnuť.
• Nechcel som prepáč, v jeho hlase som počula oporu, pochopenie, nežnosť a priateľstvo.

To ma rozplakalo ešte viac. Priložil mi ruku na líce. Zasiahlo ma to ako elektrický prúd. Mala som pocit, že viem všetko, že on vie všetko. Dokázala by som asi aj lietať. Zistila som, že napriek všetkému môžem byť ešte šťastná, som šťastná. Privrela som oči a začala rozprávať o svojom rozprávkovom živote a o jeho hororovej stránke. Keď som skončila, prekvapilo ma, ako zareagoval, ale mal pravdu. Povedal mi totiž:

• Vidíš, takto to je, aj minca má predsa dve strany, tak aj tvoje šťastie možno bolo v nešťastí. Áno, tak to bolo. Keď sa otočí minca na druhú stranu, začne aj druhá kapitola. Druhá kapitola môjho života, druhá kapitola šťastia. Môžeme vidieť to, čo sme dosial nevideli, cítiť to, čo sme necítili, robiť to, čo sme nerobili a žiť tak ako sme nežili, ale správne, hlavne správne. Neriešiť hlúposti, ale tešiť sa z maličkostí, lebo šťastie nám ponúka druhú šancu. Máme možnosť reprízy, ktorú nám nedá život, ale práve šťastie. My však tú reprízu musíme pochopiť, nevzdávať sa jej. Čas sa späť vrátiť nedá, ani repríza nebude presne taká, akú by sme chceli, no musíme dúfať, že je správna a zaručí nám, aj keď možno iný, zmenený, ale šťastný život.

Akú podobu má teda šťastie? V čom spočívalo to moje? Naozaj v tej hroznej nehode? Alebo v ponuke natáčania filmu? V tom, že som prešla cez kasting? Či v tom vysypanom kufri?

Podľa mňa má šťastie skôr podobu človeka, na ktorom nám záleží.