Moje najkrajšie miesto na svete (Úvaha)

Moje najkrajšie miesto na svete (Úvaha)

Na svete nie je veľa miest, na ktoré sa rada vraciam a ktoré ma môžu prekvapiť svojou krásou a tajomným vzhľadom. Moje najobľubenejšie miesto je tam, kde ho ľudia nestihli zničiť odpadkami, kde prevláda pokoj a ticho a robí toto miesto čarovným. Nachádza sa pri malom potôčiku, ktorý tečie svetom. Cez potôčik vedie stará drevená doska, ktorú sem dali už veľmi dávno a spája cestu do neznáma.

Vždy, keď prechádzam cez drevenú dosku sledujem svet okolo seba a započúvam sa do spevu vtačikov. Vždy je tento svet iný, nikdy sa ho nedá vidieť rovnako. Nachádza sa tam malý park, ktorý je lemovaný veľkými kríkmi popínavých kvetov a zdravia sa svojím jemným závojom a aromatickou vôňou.

Ako prechádzam parkom, míňam veľké stromy, ktoré vytvárajú príjemné šero a vytúžený chládok pre všetkých. Na jar sa tu príroda zobúdza zo zimného spánku a spod posledného snehu na zemi vyrastá zelená trávička. Niekde je už aj vidieť prvé jarné kvietky, naťahujúce sa za prvými lúčmi slnka. Ľad v potôčiku sa postupne roztápa a voda v ňom sa unáša rýchlo preč. Možnože až na koniec sveta?!

V lete, keď všetky stromy su už rozkvitnuté a pichľavé, hrejucé slnko rozžiaruje celý park príjemným svetlom a teplom, je najúžasnejšie sa schovať pod stromy, vďaka ktorým pociťujeme vlažný vánok. Kvety sú už nádherne rozkvitnuté a svojou krásou, farbou a vôňou zdravia každého obyvateľa, ktorý sem zavíta. Všetko to však ožíva až navečer, kedy vtáčiky svojím spevom obohacujú už viac než dosť tento park.

Po dlhých letných dňoch k nám zavíta aj jeseň. Toto obdobie mám zo všetkých najradšej. Stromy menia svoje oblečenie do nových kabátov a okolo nich poletuje žltočervené lístie. Jemný vanok sprevádza štebot vtáčikov, ktorí sa chystajú odletieť do teplých krajín. Kvety sú už dávno odkvitnuté a zem je zdobená lístím.

Po sychravom počasí k nám zavíta aj pani zima. V parku začína fúkať chladný a mrazivý vietor. Stromy nezdobí už nič, len prázdne konáre. V potôčiku sa vytvára námraza a už len čakať, kedy zamrzne a vytvorí nádherné, veľké, neprehliadnuteľné zrkadlo. Celý svet je pokrytý snehom, ktorý pripomína bielu plachtu starej mami, ktorú máva vždy rozprestretú na stole. V snehu sú vidieť stopy zvierat, ktoré raz za čas tadiaľto prebehnú. Na konároch stromov visia malé lesklé cencúle, ktoré vytváraju čaro rozprávky. Po zime prichádza opäť jar a celý tento kolobeh sa neustále opakuje a opakuje.

Každé ročné obdobie má v sebe svoje čaro a nie je vždy rovnaké. Preto mám to miesto veľmi rada, zabudnem tu na všetky problémy, nielen svoje ale aj problémy sveta. Naberiem tu nové myšlienky a oddýchnem si. Toto miesto je najkrajším miestom sveta. Aspoň pre mňa a dúfam, že to tak bude aj naďalej.