Moje najkrajšie miesto na svete (Umelecký opis)

Moje najkrajšie miesto na svete (Umelecký opis)

Na svete je veľmi veľa krásnych miest, ale to moje je mojou každodennou súčasťou. Miesto, ktoré mám najradšej sa nachádza nielen na dedine, v ktorej bývam, ale zároveň je uložené hlboko v mojom srdci. Mojím najkrajším miestom je preto les v dedine a je tam úplne iný svet.

Keď vchádzam do lesa, obklopujú ma vysoké, mohutné stromy, ktoré strašia svojím hrubým kmeňom, kývajú sa v jemnom vánku a šuchocú listami a niektoré nízke listy mi pohladia tvár. Okrem stromov sa hlásia o slovo aj kríky, ktoré si vyžadujú pozornosť hlasným šumením listov, hladia mi oblečenie, akoby ma volali. Kráčam hlbšie a počúvam zvuk vtákov, ako hlasno štebocú a spríjemňujú mi cestu svojím spevom.

Pod nohami mi praskajú odlomené konáre zo stromov, lúče slnka sa predierajú cez koruny stromov, aby pohladili moju bielu tvár. Žltá žiara ma ohrieva na tvári, vlažný vánok ma príjemne chladí a cítim sa, akoby som bola v úplne inom svete. Sloboda v tomto lese chutí inak, cítim, akoby som ju držala pevne v rukách. Kvety, ktoré začínajú vystrkovať prvé jarné puky sa skrývajú pod nebezpečne vysokými stromami, niektoré zas odvážne vystrkujú hlávky k slnku.

Okrem ticha a spevu vtákov počujem neďaleko potôčik, ktorý lesom preteká a keď prídem k nemu, vidím úzky pás pretekajúci cez hustú trávu, slnečné lúče bojujúce s lístím sa odrážajú na hladine a ukazujú tak krásne divadlo farieb, ktoré doslova hltám pohľadom. Sadnem si do vysokej trávy, ktorá je síce pichľavejšia, ale pri omámení prírodou okolo mňa mi to vôbec neprekáža. Pozerám sa okolo seba, cez listy vidím kúsky modrej oblohy, na ktorej nie je ani jeden jediný oblak.

Ticho prerúšajú aj zvuky zvierat, od ktorých sa vždy treba držať ďalej, pretože sú tak nezbedné a prefíkané, že človeka dokážu poriadne potrápiť. Zároveň je tu hmyz, otravne bzučiaci pri ušiach, ale zároveň spolu s vtákmi a žblnkotom potoka vytvárajú akúsi harmóniu, hotový orchester. Koncerty sa odohrávajú dňom i nocou a úplne zadarmo. Je pre nich radosť, keď človek príde, v tichu si vypočuje ich symfóniu a bez akýchkoľvek pripomienok spokojne odíde do svojich ľudských domovov.

V noci je tento les o niečo strašidelnejší, ale zároveň má úplne iné čaro. Hviezdy z oblohy na mňa hľadia zvedavým blikaním, mesiac osvetľuje les natoľko, že stromy vytvárajú zvláštne tiene. Je to ako tieňohra. Stromy hrajú divadlo s tieňmi. Vtákov vystriedajú cvrčky, ktorí hrajú svoj koncert večer, smutná melódia sa nesie chladným vzduchom a ja sa pomaly, zasnívaná, nechávam unášať slobodou, ktorú les pre mňa predstavuje. Keď sa vraciam domov, odprevádzajú ma zvuky nočných tvorov, kývajú mi stromy svojimi listami, kríky ma tiež posmeľujú, aby som sa vrátila domov. A keď vidím svoj dom, uvedomím si, že som rada za to, kde bývam.

Som vďačná a šťastná, že v mojej dedine sa nachádza miesto, kde môžem nájsť svoj pokoj. Každý by mal mať také miesto – miesto, kde by ho privítal spev vtákov, kde by sa cítil vítaný. Človek by si mal prírodu vážiť, pretože príroda je pre mnohých ľudí zdrojom šťastia. Chráňme si to šťastie, pomáhajme prírode rásť.