Môj život počas karantény

Môj život v karanténe

Pred dvomi týždňami bol jeden, dnes ich je vyše dvesto. Koľko ich bude zajtra?

Čas sa spomalil, na niektorých miestach úplne zastavil. Zrazu veci, ktoré boli pre nás samozrejmosťou sú vzácnosťou. Prechádzka po vonku bez ochranného rúška je už len sladkou spomienkou každého z nás. Čo sa to vlastne stalo? Prečo vírus, ktorého meno sa nevyslovuje, a ktorý začal na druhej strane planéty, ohrozuje moju rodinu, priateľov a mňa? Kde nastala chyba?

Zdá sa, že sme planéte chceli tak dlho pomôcť, až si planéta pomohla nakoniec sama.

Karanténa. Slovo, ktoré znie hrozivo, ale v konečnom dôsledku nie je až tak hrozivé. Čo môže byť zlé na tom, byť celé dni v posteli, pozerať seriály, písať testy v pyžame a viesť nekonečné video - hovory s priateľmi? Pre mňa, ako dlhoročného introverta, je to výhra v lotérií. Ale zdá sa, že niektorí ľudia tomu nechápu. Sebecky a neohrabane stále nakupujú kilá a kilá múky, toaletného papiera a tvária sa, že na to majú právo. Predávajú rúška za predražené ceny, nadávajú predavačkám, že „náročky“ nevyložili dezinfekčné prostriedky. Uvedomuje si niekto z nich, že každé jedno mydlo, aj to najlacnejšie aké existuje, je dezinfekčné? Stále tvrdia, že vírus, ktorý zabíja Taliansko je len obyčajná chrípka, a preto nenosia ochranné rúška. Náhodných Aziatov, ktorí v živote ani Čínu nevideli, urážajú tými najhrubšími nadávkami. Akoby oni mohli za to, že svet zasiahla pandémia. A vlastne, kto za to môže?

Ľudia päťtisíc rokov nechceli robiť nič, pokým to nedostali príkazom.

Teraz je čas na to, aby sme nachvíľu zastavili. Prečítali si tú zaprášenú knihu, ktorú si plánujeme prečítať od predminulých Vianoc, upratať si ten neporiadok na stole, pozrieť ten film, o ktorom nám hovoril kolega v práci pred dvomi mesiacmi. Teraz je čas vyriešiť všetky rodinné žabo - myšacie vojny, zaspomínať si na staré časy a dopriať si chvíle pre seba. Planéta nám dala jasne najavo, že sme šli zlou cestou.

Nikto nevie, čo bude potom. Nikto nevie, kedy to skončí. Vláda, polícia aj média tlačia na nás z každej strany, aby sme sa správali zodpovedne, ale čo z toho, keď moji susedia sa vyberú na dovolenku do Talianska, len preto lebo letenky stoja menej než kartón mlieka. Ľudia, prichádzajúci zo zahraničia odmietajú zostať štrnásť dní v karanténe, lebo veď oni nemôžu byť nakazení! Hlúposť!

Ak si niekto nevšimol, liečba neexistuje. Je len symptomatická liečba. Ak to dostaneš, ale máš silnú imunitu, tak si dáš Paralen, kvapky do nosa, pár dní si poležíš v posteli. V karanténe! Ak nemáš silnú imunitu, po tomto predstavení začneš mať problém s dýchaním. Dostaneš zápaľ pľúc. Hospitalizujú ťa, dostaneš antivirotiká. Ak to tvoje pľúca nezvládajú, intubujú ťa. Budeš sa modliť, aby sa spamätali a začali sa regenerovať. Ale ak nie, pre nedostatok kyslíka, ti začnú zlyhávať orgány, skúšajú ti ešte mimotelovo okysličiť krv, ale to je konečná. Po tom už nenasleduje nič. Ono to nie je chrípka, je to horšie.

A preto zostaňme doma. A majme úctu k lekárom, zdravotným sestrám, záchranárom, predavačom, policajtom, hasičom a vodičom kamiónov, ktorí stoja za nás v prvej línií. Ďakujme za to, že nemusíme čeliť stratám na životoch. Vyvarujme sa zbytočným konfliktom medzi sebou a dúfajme, že celý tento kolotoč skončí a my sa budeme môcť vrátiť naspäť do starých koľají. Preto pamätajme, že vždy môže byť horšie, a že zachraňovať sa navzájom je úplne normálne a bez hanby.