Moje budúce povolanie

Moje budúce povolanie (Úvaha)

Moje budúce povolanie. Za posledný polrok som túto vetu počula snáď stotisíckrát. Rodičia vedia byť neskutočne otravní... Hustia do vás pri každej príležitosti tak dlho a tak vytrvalo až kým vás neprinútia začať uvažovať... Čo ak tí dvaja otravní ,,starci" mali zasa raz pravdu?!

Moje budúce povolanie. To je to, čo si musím vybrať najprv. Najprv sa musím rozhodnúť čo chcem v živote robiť a až potom školu, kde ma naučia ako to robiť. Musím sa rozhodnúť, akú prácu by som chcela robiť celý život. Pozor! Nie 4 roky - kým bude trvať vysoká škola, ale naozaj celý život. Takže, musí to byť práca, ktorá ma dokáže slušne uživiť.

To znamená, že moja výplata mi dovolí mať vlastný byt, pekne zariadený, veľký šatník, minimálne raz ročne exotickú dovolenku...

Chápem, že nech budem robiť čokoľvek, tento sen mi moja práca splní len vtedy, ak v tom, čo sa rozhodnem robiť budem naozaj dobrá. Ale aby bol človek odborníkom vo svojom odbore, musí ho jeho práca naozaj baviť, musí ju mať rád, robiť ju ako svoje hobby - koníčka. Takže moja práca musí byť zároveň mojím koníčkom. Ak to tak nebude, budem každé ráno odchádzať do práce s väčším a väčším odporom a po rokoch asi svoju prácu znenávidím. Potom budem do konca života robiť niečo, čo sa mi hnusí. Strašná predstava....

Poďme radšej ďalej. Moja práca nesmie byť stereotypná. Nedokážem donekonečna dookola opakovať tie isté postupy. Musí mi ponúkať vždy nové výzvy, nútiť ma hľadať nové riešenia, študovať nové veci... Nesmie ma spútavať, ani pripútať na jedno miesto.

Nechcela by som celý svoj život prežiť na jednom mieste. Chcela by som vidieť svet, spoznať cudzie kraje, nových ľudí, iné kultúry... Jeden múdry človek povedal: ,, Domov je miesto, kam sa človek vždy rád vracia." Nie miesto, kde na celý život stvrdne!!! Ale rád sa tam odvšadiaľ vráti. Chcem sa domov vracať - zo sveta. A doma potom všetkým porozprávať o tom adrenalíne čo som zažila. Adrenalín! Ten mojej práci rozhodne nesmie chýbať. A môcť tak vidieť, že výsledky mojej práce pomohli z ťažkej životnej situácie konkrétnym ľuďom - to by bolo úplne super.

Keď som to porozprávala našim, chvíľu mlčali a uvažovali. Nakoniec skonštatovali, že je niekoľko málo povolaní, ktoré by splnili moje nároky, ale na každé z nich treba vysokú školu. Takže sme sa dohodli, že najprv sa budem dobre učiť na gymnáziu a potom sú dve možnosti:

1. vraj ,,dospejem" (čo v reči dospelých znamená, že poľavím zo svojich nárokov a vyberiem si to, čo bude pre mňa najdôležitejšie a pôjdem na vysokú školu, alebo

2. pôjdem na vysokú a splním si všetky svoje sny.

Viem, že mi budú držať palce. Je strašne fajn to vedieť. Neviem si predstaviť čo by som robila, keby som nemala ich podporu. Keby mi nedovolili odísť z domu, ísť na výšku a študovať... Sú aj taký rodičia. Z nepochopiteľných dôvodov nedovolia deťom študovať... Dokonca im sami vyberú prácu, ktorú budú robiť a tešia sa, že čoskoro začnú zarábať a nebudú sa musieť o ne starať... Som šťastná, že moji rodičia žijú so mnou v mojom sne... a napriek tomu ma držia pri zemi.