Van Helsing (Rozprávanie)

Van Helsing (Rozprávanie)

Som netopier. Pýtate sa ma, či som starý? Ani sám neviem, i keď vedci tvrdia, že sa dožívame 30 rokov, ale mám pocit, že som starý ako Matuzalem.

Som už unavený vyvracaním povier, že sme lietajúce myši, krvilačné beštie ako rumunský Drakula, ktorý vraj kedysi sal

ľuďom krv. Ja konkrétne sa živím kvalitným hmyzom, veď si nebudem kaziť postavu nejakým treťotriednym hmyzom alebo zeleninou. A najradšej mám komáre! Je ich dosť, tých potvor, ktoré vám pijú krv. Nemyslím teraz vašich príbuzných.

Ako vyzerám? Som malý uzlík krásy odborne zvaný chiroptéra, nie helikoptéra! Netočím ušami, aby som lietal, ale mám krídla, ktoré vznikli predlžením kostí ruky, najmä prstov zápästia. Medzi končatinami a chvostom mám jemnú a pružnú lietaciu blanu. A ako jediný cicavec viem lietať, nemusím za to platiť ako vy, ľudia. Mám malé telo, pevnú kostru, to vďaka pravidelným návštevám fitnescentra u nás v jaskyni. Môj hrebeň na prsnej kosti neslúži na česanie vlasov, pretože žiadne nemám, ale na oporu hrudných lietacích svalov. Na oči potrebujem asi okuliare, sú malé, zakrpatené a takmer nič nevidím. Ale zato uši, hmm, to počujem aj trávu rásť. Vďačím za to echolokácii. Telo mám pokryté srsťou, ale manželke tvrdím, že má krásny a hebký kožuštek, aby som jej nemusel kúpiť naozajstný kožuch. Jeden prst na prednej končatine a všetkých päť na zadnej mám voľne zakončené ostrými pazúrikmi, aby som sa mal čím zachytiť, keď chcem po lietaní pristáť. Môj chrup mi môže každý závidieť, no najviac pyšný som na moje ostré a dlhé očné zuby. Ja chvost nemám, ale niektorí moji príbuzní chvost majú. Nuž, nemôžeme byť všetci dokonalí.

Kedysi som žil v dutinách stromov a jaskyniach, kým ste vy, ľudia, nezačali stavať obydlia. A tak som sa nasťahoval k vám na povalu aj s celou mojou rodinou, lebo my žijeme v spoločenstvách. Vylietam vždy, keď sa začne stmievať a je už tma. Na rodičovské deťom nechodím, lebo škola je v noci zatvorená a ja cez deň visím a spím.

Raz som si tak visel dolu hlavou v jednej nemenovanej jaskyni v Liptovskom Jáne (bol som tam v kúpeľoch na liečení, veď aj ja si musím oddýchnuť a zrelaxovať), keď ma zbadal taký malý fagan, ktorý tam bol na exkurzii a začal kričať: „Van Helsing!!!“ Kebyže aspoň zakričal: „Upír!!!“, tomu by som za tie roky rozumel, ale Van Helsing? Kto, či čo to je? A tak som si zapol echolokátor, ktorý používam na orientáciu v tme pri lietaní a napojil som sa na uja Googla, vraj on vie všetko. Tak som skúsil, či vie, kto je ten Van... Ale internet mal slabý signál, a tak doteraz neviem, kto, či čo to je. Celú zimu počas hibernácie som rozmýšľal nad touto záhadou. Na jar, po návrate domov k rodine som zistil, že je zo mňa bezdomovec. Moji domáci zateplili bytovku, kde som žil na povale toľko dlhých rokov. Bývam teraz v jaskyni, našťastie s celou rodinou, ktorá stihla utiecť. Čakáme prírastok, lebo naše samičky rodia iba raz do roka. A už teraz sa teším na to krásne škaredé bábätko, ako ho budem učiť lietať a využívať náš výzor a povery na strašenie ľudí. To bude zábava. Chi-chi-chi, že „Van Helsing“.