Ropucha nie je háveď, ale priateľ človeka! (Rozprávanie)

Ropucha nie je háveď, ale priateľ človeka! (Rozprávanie)

Je príjemné teplé leto. Spolu s mojou rodinou začíname náš každovečerný rituál. Všetci si nájdeme príjemné a pohodlné miesto na sedenie a začíname s koncertom. Pomaly ideme do crescenda, pridávame intenzitu a opäť decrescendo. Sme profesionáli. Vieme, čo robíme. Po pár hodinách sme už uspali niekoľko

poslucháčov, navodili romantickú atmosféru a čo z toho máme na oplátku? Vďaku? Úsmev? Nie. Nebodaj potlesk?! Och, nebuďte smiešni, všetkého, čo sa nám dostane, je len znechutenie pri pohľade na nás. Keď som bola malá, myslela som si, že som škaredá, ale rodičia mi vysvetlili, že nie je chyba vo mne. Je to celé diskriminácia! Som totižto žaba!

Dobre ste počuli. Zviera, pokiaľ nie je vyšľachtené a nedá sa kúpiť v obchode, je obyčajná háveď, a tak sa k nemu aj správajú. Celý život si musím dávať pozor a sledovať okolie. Máme jediné šťastie, že žijeme na záhradke staršieho páru, ktorý si pestuje trošku zeleniny a ovocia a nedali sa oblbnúť všetkými možnými postrekmi, aby mali jedlo také veľké ako z obchodu. No kto to kedy videl, aby sa striekalo na záhrade! Ľudia sú nevďační, neúctiví a nikdy nemajú ničoho dosť. Aspoňže títo tu sú „stará škola“. Máme sa u nich dobre. Je tu pekne, teplúčko, neďaleko rybník. All inclusive. Nemusím sa báť, že nás pri výlete zrazí auto a skončím rozplesknutá na zemi. Fuj! Hnusná predstava. Vždy si predstavím to porekadlo, čo učia deti v školách:

„Ako by hrach na stenu hádzal“. Ja som ten hrach, auto je „on“ (zamlčaný podmet) a stena je v tomto prípade cesta.

Bola by to škoda, lebo som najkrajšia z mojej rodiny. Moja koža, nakoľko som to ešte nerobila (veď viete čo), je červenkastá až medenohnedá. Mamka vraví, že väčšie bradavice, ako mám na koži, už dlho nevidela. Ropucha

bradavičnatá nepredstavuje ideál krásy, ale pre moju maminu to je životný princíp. Je hrdá, že je ropucha a celý život sa tak správa. Ja sa rýchlo učím a pozorujem ju, aby som raz mohla byť ako ona. Jej sfarbenie je žltohnedé, olivovozelené či sivé. Hýri mixom farieb. Naša hrubá bradavičnatá koža vylučuje tekutinu, ktorá nás chráni pred nepriateľmi. Tým teraz nemyslím ľudí alebo, nedajbože, tie minidomy na kolesách.

Som typická žaba (ropucha) v puberte. Mám aj latinské meno: Bufo Bufo. Vymýšľam, som drzá, zaľúbená a po večeroch sa mi nechce s našimi loviť. Prečo by som aj mala?! Nič proti tomu starému páru, ale nevidím dôvod pomáhať ľuďom vo všeobecnosti. Živíme sa mravcami, chrobákmi, pavúkmi, mnohonožkami, slimákmi či dážďovkami. V podstate požierame väčšinu hávede, ktorá ničí záhrady nášho milého starého páru. Pre nich to však robím rada. Veľakrát ma stará pani zahliadla, keď si bola pokopkať jej maličký, no krásny a určite chutný šalátik, a nikdy sa na mňa nepozerala s odporom. Pozerala sa na mňa, ako na krásny dar matky prírody a letmo sa usmiala. Ja jej na oplátku chránim jej šalát a ostatnú zeleninu. A robí to celá moja rodina a ostatní z našej skupiny.

Ako správny tínedžer väčšinu dňa prespím. Našťastie, aj všetci ostatní. Je to pre nás, ropuchy, bežné. Cez deň voľno a večer lovíme. Jediná vec, čo nás donúti byť aktívnymi aj cez deň je, keď prší alebo obdobie párenia. No a mňa to už pomaly čaká. Toto obdobie trvá od marca do októbra a ja sa spolu s mojím samcom, od ktorého v poslednej dobe počúvam len samé „orrrt, orrrt, orrrt“ alebo „ông, ông, ông“, čo je typický signál dvorenia, chystám na výlet k potoku, kde darujeme život novým žabkám. Potom sa vrátime a zimu strávime v suchej zemi v diere nejakého hlodavca.

Takže toto som ja. Bufo Bufo. Ropucha bradavičnatá, ktorá nepríde ľuďom atraktívna, ale chráni ich záhradky a plody rastúce v nej. Sme ako všetky iné zvieratá, aj keď neštekáme, nemňaukáme, alebo produkujeme trochu viac slizu. Bonusom sú naše vykŕkavané árie. Nájdete nás aj vo vašej

záhrade, najlepšie, ak máte rybník. Ľudia, nič proti, ale ceňte si nás trochu viac. Neubližujeme predsa vám, ale tým, čo ubližujú VAŠEJ záhrade. A áno, nemáte začo!