Bola som typická paneláková pražačka... (Rozprávanie)

Bola som typická paneláková pražačka... (Rozprávanie)

„Nééééé!“

„Proboha, co to tady leze?!“

„Ježišikriste, vono je zase tady!“

„Sakra, lítá to pořad kolem mý hlavy!“

„Dejte to pryč, nebo půjdu já!“

Tak toto je len malilinký zlomok toho, čo si musela vypočuť moja slovenská babka v to leto, keď sme sa k nej prisťahovali. Ale začnem pekne od začiatku.

Volám sa Michaela Šothová a som žiačkou 7. A triedy ZŠ s MŠ v Stakčíne. Narodila som sa v Prahe ako Jirůšková a do svojich šiestich rokov som tam aj žila. Bola som typická paneláková Pražačka, ktorá zvieratká videla akurát v pražskej ZOO, v televízii a v rozprávkových knihách.

Keď som mala šesť rokov, moja mamka sa vydala za môjho terajšieho ocka a odišli sme bývať do Stakčína, krásnej dedinky na východe Slovenska. Presťahovali sme sa v lete. Babkin dom stojí pod kopcom, všade naokolo je nádherná príroda, čerstvý vzduch, žblnkajúca rieka, spev vtáčikov a... kopa hávede! Pamätám si ešte teraz, ako som vrieskala pri každom malom pohybujúcom sa tvorovi, ktorého som zbadala. Mala som pocit, že z každej strany na mňa číha nepriateľ a čaká len na to, ako ma zničí. Nebola som v tom sama. Moja mamka, typická paneláková Pražačka, neznášala všetko,

„co leze, lítá, plazí se, spouští na pavučine...“

Chudák, babka. Celé leto behala hore-dole, aby nás ochránila pred

„odporným hmyzem“. Ale kto by si myslel, že ten „odporný hmyz“ mlátila

hlava-nehlava, ten by sa mýlil. Ona to jednoducho vzala do ruky (my s mamkou sme pri tom pohľade vrešťali ešte viac) a odniesla to preč, mimo nášho dosahu a zorného poľa. Popritom nám nezabudla vždy rozprávať o

„chúďatkách“, ktoré nemôžu za to, ako vyzerajú, o tom, že ony sa nás boja viacej ako my ich, o ich užitočnosti v našom živote a... bla, bla, bla. Mohla nám hovoriť, čo chcela, náš postoj sa nemenil. Až jedného dňa...

Skončil sa môj prvý školský rok a začali sa letné prázdniny. S mojimi novými kamarátkami som ich trávila väčšinou vonku. Pamätám sa, že bol nádherný slnečný deň a my sme sa ochladzovali brodením rieky Cirochy, ktorá tečie blízko nášho domu. Vtom okolo mojej hlavy začala krúžiť osa. Skamenela som. Asi ju to posmelilo, lebo jej otáčky naberali rýchlosť. Stála som ako socha, ale osa sa približovala k mojej tvári. A potom som spustila... Ocko mi neskôr povedal, že taký prenikavý výkrik ešte jakživ nepočul. Vybehol z domu a bosý utekal cez cestu a cez husté krovie k rieke. Medzitým osa odletela a na mojej tvári sa rozžiaril šťastný úsmev. Ten však vzápätí zamrzol pri pohľade na ocka, ktorý zastal na brehu. Na ten pohľad nezabudnem do konca svojho života. Ockova tvár bola ohnivočervená, po celom tele mu stekali potôčiky potu, ktoré sa v dolnej časti tela miešali s krvou z doráňaných roztrasených nôh. Nemôžuc popadnúť dych, povedal: „Už mi to nikdy..., nikdy..., nikdy... neurob! Počuješ?...Nikdy!“

Táto, na prvý pohľad banálna príhoda, zmenila môj postoj v dvoch smeroch. V prvom rade som zistila, že môj nevlastný ocko je vlastne môj milovaný ocko, ktorému na mne neskutočne záleží a ľúbi ma. Tým druhým smerom kráčam dodnes. Zbožňujem hodiny environmentálnej výchovy, na ktorých sa učíme ohľaduplnosti k životnému prostrediu, k svojmu okoliu, k iným tvorom i k sebe samému. Milujem všetko, čo lezie, lieta, plazí sa, spúšťa po pavučine... Od jari do jesene sa túlam s priateľmi po okolitej prírode, všímam si všetko živé aj neživé naokolo a všetkými zmyslami preciťujem tú nádheru života.

Mamka si pomaly tiež zvyká, vreští už len pri pavúkoch. A ja ich pekne- krásne beriem do ruky a vynášam tie chúďatká, ktoré nemôžu za to, ako vyzerajú, preč, mimo mamkinho dosahu a zorného poľa.