Jaskynné dobrodružstvo s netopierom (Rozprávanie)

Jaskynné dobrodružstvo s netopierom (Rozprávanie)

V pondelok sme sa s Filipom vybrali do jaskyne. Prišli sme k vchodu a asi po desiatich minútach sme šli dovnútra.

V jaskyni bolo veľmi pekne. Boli tam krásne prírodné výzdoby. Filip si kúpil aj povolenie na fotenie a skoro všetko fotil. Prechádzali sme stále hlbšie a hlbšie do vnútra jaskyne. Dostali sme sa ku krásnemu miestu Starý dóm. Mal tvar baldachýnu a Filip sa rozhodol odfotiť nás tam. Prechádzali sme sa pomaly a pozerali sme si všetky krásy.

„Pozri, aké nádherné. Tu by som mohla byť stále,“ žasla som nad krásnou jaskyňou.

„Tamto môžete vidieť potôčik, kam ľudia hádžu peniaze pre šťastie. Niekedy...,“ sprievodkyňa mala peknú reč, ale ja som si chcela hodiť mincu s Filipom. Vybrala som mincu a pozrela som na Filipa.

„Tak čo, skúsime naše šťastie?“ žmurkla som a on sa chytil. Vzali sme mincu a spoločne hádzali do vody.

No potom sa stalo niečo zvláštne. Zrazu zhaslo svetlo. Mincu sme odhodili a ja som si priala, aby sme prežili. Filip mal pri sebe len malú baterku, mobily sme si nechali hore pri taškách. Nemali sme sa ako dostať von. Kričali sme na sprievodkyňu, no nikto nás nepočul.

„Neboj sa, nejako sa dostaneme von. Pokoj,“ Filip ma vzal za ruky a dohováral mi. „Počuješ, tam sú netopiere? Poď sem.“ Filip sa vybral bližšie k miestu, odkiaľ ich bolo počuť. Zrazu sa odniekiaľ zjavil netopier aj pri mne a sadol si mi na ruku. Šteklilo to, veľmi som sa ho bála. Filip prišiel k nám. Zrazu mi na ruku sadol aj ďalší netopier.

„No vidíš, oni sa viac boja teba ako ty ich,“ prihováral sa mi Filip.

„Ale ja som videla video, kde sa niekomu zamotali do vlasov a vycicali mu krv. Ja sa ich bojím aj za svetla a nie to ešte v tme.“ Bola som na pokraji zúfalstva, no Filip sa nevzdal.

„Pozri, to bolo video. Netopiere nie sú nebezpečné. Necicajú krv a nemotajú sa do vlasov. Mirka o nich študovala a vraj dokážu pochytať také množstvo komárov, ako je tretina hmotnosti ich tela. Na biológii sme sa učili, že netopiere sú lepšie, než si myslíme. Názor, že sú zlé a nebezpečné vznikol v dávnej minulosti. Jednoduchí ľudia ich považovali za diablov a pripisovali im aj zlé vlastnosti. Báli sa, že ich nakazia parazitmi alebo besnotou. No netopiere sú v skutočnosti veľmi zaujímavé a tajuplné živočíchy. Majú podobnosť aj u nás. Sú to naši „blízki príbuzní“, pretože sú cicavce. Vedia sa veľmi dobre orientovať, takže možno by nás priviedli k nejakému záchytnému bodu,“ rozrozprával sa Filip.

Prestala som sa báť a usmiala som sa. „Tak, čo teraz? Nepoznáme to tu a zrejme na nás zabudli. Nemyslím, že sa odtiaľto dostaneme skôr, než príde ďalšia skupina,“ uvažovala som.

Netopier sa pohol a Filip ukázal naňho: „Čo keby sme išli chvíľku za ním? Baterka mi už dlho nevydrží, ale možno pomocou neho nájdeme cestu. Skúsiť to môžeme, nie?“

Filipova dedukcia sa mi pozdávala. „Dobre, skúsiť by sme to mohli,“ súhlasila

som.

Išli sme po chodníčku a Filipova baterka nám chvíľku svietila. No potom sa vybila. Netopier letel pred nami a zrazu nás zviedol z chodníka.

„Ideme za ním?“ pošepky som sa spýtala. Filip súhlasil a išli sme ďalej. Postupovali sme po rôznych cestičkách s netopierom na čele. Zrazu som uvidela svetlo.

„Aha, asi nie sme ďaleko od skupiny.“ Filip trošku zrýchlil a ja som počula aj nejaké hlasy.

„Tu môžeme vidieť... dóm... stalagmit...,“ hovorila sprievodkyňa. Netopier nás skutočne zaviedol späť k našej skupinke. Sadol si mi ešte raz na ruku. A potom odletel.

Filip neprehovoril ani slova a len pozeral na moju ruku, na ktorej predtým sedel netopier. Nenápadne sme sa pripojili k našej skupinke a nakoniec sme šťastne vyšli von. Sprievodkyňa nám popriala veľa šťastia a odišli sme k batohom.