Najužitočnejšie zviera (Rozprávanie)

Najužitočnejšie zviera (Rozprávanie)

Jedného dňa sa kráľ zvierat rozhodol, že uskutoční súťaž o najužitočnejšie zviera v lese. V onen deň sa tam zišli takmer všetci, aby si pomerali zásluhy. Prišli včely, vlk, rodina pavúkov, dážďovky, srnka, diviak, jazvec, medveď, dve líšky a nakoniec sa tam doplazil aj slimák. Súťaž sa teda mohla začať.

Ako prvý predstúpil pred kráľa vlk. Úctivo sa uklonil a začal: „Vaše veličenstvo, v tomto lese nemá žiadne zviera väčšie zásluhy ako ja. Udržiavam rovnováhu v potravinovom reťazci, aby tu nebehalo priveľa sŕn, jeleňov a diviakov.“ Pozrel sa na kráľa. Ten iba zamyslene prikývol. Vlk sa opäť uklonil a postavil sa späť na svoje miesto.

Než stihol kráľ vybrať ďalšieho z hlúčiku, predstúpila pred neho dážďovka a vyhlásila: „Vlk klame! To my sme tie najužitočnejšie stvorenia. Hoci priamo nevidíte našu prácu, vidíte za to náš výsledok. Lúky, zelené polia, krásna čierna zem... To všetko len a len vďaka nám! To my sme tie najužitočnejšie v celom lese.“ No to už sa spoza nich ozval nahnevaný medveď. „Vraj najužitočnejšie! To nemyslíte vážne! A aký význam má pre nás medvede, že vy pomáhate rásť nejakej obyčajnej zelenej tráve?!“ rozzúrene na nich zreval. „Zato ja, rovnako ako vlk, pomáha pri rovnováhe medzi lovcami a korisťou, no na rozdiel od vás všetkých, ja pomáham aj rastlinám!“ víťazoslávne dokončil.

„Ako to?! Ako ty môžeš pomáhať rastlinám! Tým, že ich zasadneš, ich veruže neuchrániš!“ oborila sa naňho srna. „To by si chcela vedieť?! Ja, ako dobre vieš, som všežravec. No, a keď zjem bobule, prejdú tráviacim traktom a...“

„Dobre, dobre. Všetci to veľmi dobre chápeme,“ skočila mu opäť do reči srnka. „No ja som užitočnejšia!“

„To nie je pravda! Ja som užitočnejší než ty! Než ktorýkoľvek z vás!“ rozkričal sa slimák na plné hrdlo. To sa naňho oboril diviak: „Neblázni! Poriadne ťa ani

od zeme nevidieť! Ale ja...“ „Ja som zo všetkých vás, zverov, najmúdrejšia, najprefíkanejšia a najkrajšia,“ skočila mu do reči líška. „A čo my s tým máme spoločné, líštička?“ nechápal vlk. „Takže je úplne jasné, že som aj najužitočnejšia,“ vyhlásila s triumfálnym úsmevom. „To nie je pravda,“ zakričali všetci, jeden cez druhého, začali sa tam naťahovať, hádať, strkať, dokonca sa aj bitka strhla. Lev nad ich správaním iba zamračene krútil hlavou. Mal toho dosť! Nahnevane sa postavil a zvrieskol: „Ticho!“

Bitka ustala. Pomaličky sa každý vrátil na svoje miesto, nenávistne sa obzerajúc jeden na druhého. Kráľ ich chcel všetkých vyhrešiť za ich detinské správanie, keď sa z kraja čistinky ozval tenký hlások: „Počkajte! Prosím, počkajte! Ešte ste si nevypočuli mňa!“ Všetci sa obzreli a hľadali pôvodcu kriku. No, ako sa obzerali, tak sa obzerali, nikoho nevideli. Nakoniec líška prekvapene zvolala: „Tam! Aha, pozrite sa! Niečo sa tam hýbe!“ Všetci sa zadívali na miesto, kde ukazovala. Z diaľky sa k nim kotúľala maličká guľôčka. Kráľ sa zamračene postavil, či dobre vidí. A naozaj! Malá pohybujúca sa guľôčka. Nenápadne sa poobzeral po tvárach ostatných, či sa mu to len nezdá. No ich tváre sa tiež iba vyjavene pozerali na kotúľajúcu sa guľôčku. Keď sa to malé zjavenie dokotúľalo do stredu, zastalo. Spoza nej vyšiel zadýchaný hovniválik.

Kráľ sa zamračil. „A ty tu čo hľadáš?“ opýtal sa ho čo najmiernejšie, no aj tak mu bol v hlase badať hnev. Hovniválik sa vystrel, uklonil sa spustil: „Vážené veličenstvo, prišiel som sa zapojiť do súťaže o najužitočnejšie zviera, a pokiaľ už všetci boli, rád by som aj ja vyrozprával, čo pre tento les robím.“ Než sa stihol znova nadýchnuť, niekto za ním zakričal: „Si iba povaľač, čo sa celý deň moce v lajnách! To nie je žiadna užitočná práca!“ Ďalší iba súhlasne prikyvovali. Hovniválik sa otočil. „Kto to povedal?! Kto si to o mne dovoľuje myslieť?!“ Zakričal do davu. Dopredu vystúpil vlk a zadíval sa na naň. „Ja a všetci ostatní. Každý to o tebe vie. Neraz ťa prichytili ako celý deň len leňošíš v tom... odpade!“ Všetci opäť zamračene prikývli. Hovniválik sa pozrel na kráľa a hľadal uňho podporu, no kráľ sa naňho ani nepozrel.

si to o mne všetci myslíte, rád sa vzdám roboty a oddýchnem si. Nech každý z vás vidí, čo sa stane, keď naozaj budem leňošiť celý deň!“ Ťažkopádne začal kotúľať svoju guľôčku preč. No oni len vyprskli do hlasného smiechu.

„Vraj uvidíme! Čo si ten krpec vôbec o sebe myslí? Budem leňošiť celý deň!“ vysmievali sa. Hovniválikovi neuniklo, že dokonca aj kráľ sa usmieval. Bolo mu smutno. Nikto neverí, že je dôležitý rovnako ako všetci ostatní! Čo je to za spravodlivosť?! Ale veď on im ukáže! Zatočí so všetkými! Úsmev im hneď zmizne z tváre, keď zistia, že mal pravdu. Usmial sa nad tou myšlienkou a odišiel domov spraviť si veľmi, veľmi dlhé voľno.

O niekoľko týždňov po súťaži pribehla ku kráľovi nešťastná líška. S tým, že pred jej norou je samý hnoj a ona sa bojí o svoje líščatá, aby neochoreli. Kráľ na to zamračene odvetil, že sa pokúsi s tým niečo urobiť. Líška prikývla a pobrala sa domov. Ani nie o hodinu sa prišiel sťažovať vlk, že majú neporiadok vo dvore a jeho žena chce, aby to upratal. Chcel vedieť, či sa s tým nedá niečo robiť. Lev nahnevane prikývol. Len čo vlk odišiel, dal si predvolať hovniválika.

„Prečo si neplníš svoju prácu?“ vyštekol nahnevane. Hovniválik sa nadurdene pozrel na kráľa: „Veď vy sám ste súhlasili s tým, že nerobím nič užitočné! Tak prečo by som v tom mal ďalej pokračovať, keď z toho nikto nemá úžitok?“ Lev sa zarazil. Premeral si hovniválika od hlavy až po päty a zamyslel sa. Nakoniec prikývol: „Máš pravdu, dlhujem ti ospravedlnenie. A aby si vedel, ako veľmi si ťa vážim, staneš sa víťazom v súťaži o najužitočnejšie. stvorenie v lese.“ No hovniválik iba pokrútil hlavou: „Nie, vaše veličenstvo, to nemôžem prijať. Nebolo by to voči ostatným férové. Pretože ja si myslím, že neexistuje najužitočnejšie stvorenie v lese. Podľa mňa sme si všetci rovní a každý z nás dostal svoj podiel práce. Každý je dôležitý, a nebyť čo i len jediného stvorenia, hoci by bolo neviem aké malé, na prvý pohľad bezvýznamné, nakoniec by tú stratu pocítil celý les.“ Lev sa opäť zamyslel nad jeho slovami. „Máš pravdu,

A odvtedy už nikdy nikto nepovedal o hovniválikovi, ani o iných, na prvý pohľad bezvýznamných stvoreniach, že sú úplne zbytočné...