Náš netopier puffi (Rozprávanie)

Náš netopier puffi (Rozprávanie)

Raz ocko prišiel z roboty s veľkou škatuľou v rukách. Bola som zvedavá, čo sa v nej skrýva. Je tam mačička alebo psík? Pomyslela som si. Ale to by musela byť tá škatuľa trochu väčšia.

A vtedy sa to začalo. No fuj! Keď ocko otvoril škatuľu a ukázal nám, čo v nej je, veľmi som sa zľakla. Bol tam malý čierny netopier. Napriek tomu, že netopiere neznášam, pomenovala som ho Puffi. Ocka som sa opýtala:

,,Kde si ho našiel?“ Odpovedal: ,,Bol u mňa v kancelárii.“ Položili sme ho do klietky a dali sme ho na poličku v mojej izbe.

,,Viete niečo o netopieroch?“ znenazdajky sa spýtal ocko. Všetci sme boli ticho, lebo sme nič nevedeli. ,,Nie? Tak vám niečo poviem. Netopiere sú veľmi plaché, múdre a vzácne cicavce. V tropických a subtropických oblastiach opeľujú v noci stovky rastlín. U nás konzumujú dotieravý hmyz počas tmy, keď iné živočíchy spia. Melli, neočakávaj, že vydrží dlho žiť, pretože má zranené krídlo. A aj keby nemal, tak by to dlho nevydržal, lebo nemá svoje prirodzené prostredie. On potrebuje jaskyňu, stromy, tmu, úkryt. U nás už iba dokončí svoju životnú púť,“ povedal mi ocko a ja som ostala sklamaná.

Ockove predpoklady sa naplnili. Po dvoch mesiacoch, keď som prišla domov zo školy, ako vždy som sa naňho išla rýchlo pozrieť. Puffi bol celý bledý. Rozplakala som sa. Iste sa mu niečo stalo. Zavolala som mamku. Snažila som sa ho prebudiť, no bolo neskoro. Puffi bol mŕtvy. V kuchyni som našla malú škatuľku a opatrne som ho do nej vložila. Obliekla som si bundu, zobrala lopatku z pieskoviska a išla som ho pochovať. Našla som mu vhodné miesto. Potom som sa s ním rozlúčila. Vykopala som jamu, vložila ho do nej a nakoniec som ho zahrabala. Tam, kde bol pochovaný, sme zapichli so sestrou malú vetvičku, ktorú sme našli a na jeho hrob sme položili kameň. Dúfam, že sa tam má dobre! Chýbaš mi, Puffi!