Neboj(í)me sa hávede?! (Rozprávanie)

Neboj(í)me sa hávede?! (Rozprávanie)

Ako dieťa som milovala objavovanie tajomných zákutí Matky prírody. Okamžiky naplnené radosťou a nadšením v náručí pestrej zelene mi dodnes živo zostali v pamäti. Bola to nenahraditeľná súčasť môjho života, ktorú mi nikto nemohol skutočne nikdy vziať. Nachádzala som v nej mier, radosť a často aj odpovede na moje otázky. Dodnes sa v podstate nič nezmenilo.

Práve som sedela uprostred rozkvitnutej, zelenej scenérie a s pôžitkom sledovala dômyselné správanie najrôznejších živočíchov. Možno nevedomky, ale zakaždým môj zrak nakoniec aj tak zablúdil k najmenším stvoreniam, ktoré tvorili súčasť tohto ekosystému. Nad žblnkajúcim potôčikom preletel kŕdeľ vážok, ich krídla zasvišťali nad mojou hlavou, vyzeralo to, akoby sa predbiehali v rýchlom lete za zháňaním potravy. S úsmevom som sa priblížila a intenzívne som túžila zmyslami zachytiť tú nerušenú chvíľu. Potom môj zrak zaujal pohyb žaby v tieni vysokej trávy. Zanedlho vyplazila jazyk a jedna z vážok zmizla, ako keby tu nikdy nebola. Stačil len krátky okamih a jedna z rýb, ktoré veselo plávali pod vodnou hladinou, zrazu šikovne vyskočila a ďalšej vážky už viac nebolo.

Vybrala som sa popri potoku hlbšie do lesíka. Cestou ma sprevádzal štebot vtákov. V diaľke som zbadala týčiace sa mravenisko. A vtedy sa celkom znenazdajky, z ničoho nič predo mnou z lesnej húštiny vynoril jeden z najkrajších motýľov, akých som mala možnosť vôbec vidieť. Útle, pestré krídla žiarili v pomalom plynulom lete. Vzápätí si sadol na jednu z najbližších rastlín. Tieto drobné a krehké stvorenia vo mne vždy vedeli vzbudiť pocit tichého obdivu.

Samozrejme, že chvíle absolútnej harmónie a dokonalého súladu môjho JA s okolitou živou prírodou budú musieť onedlho skončiť. Hodinky na ruke mi neúprosne ukazovali presný čas a ja som sa vybrala po svoju mladšiu sestru Ninu do materskej školy. Len veľmi ťažko sa mi opúšťalo

toto príjemné prostredie, no musela som sa rýchlo vrátiť do reality, do uponáhľaného, špinavého a hlučného sveta. Po ceste som sa myšlienkami stále vracala späť. Nečakane sa v mojej mysli zjavila otázka. Spytovala som sa samej seba, prečo má moja malá sestrička k týmto malým, ale často užitočným stvoreniam z ríše hmyzu taký negatívny postoj. Mnohokrát som sa stretla s jej náhlymi prívalmi plaču. Slzy sprevádzané panikou – to bolo jej typické správanie, keď v blízkosti zahliadla čo i len malého pavúčika alebo neškodného chrobáka. Kým som došla k budove škôlky, bola som rozhodnutá, že ešte dnes ju musím vziať na prechádzku do lesíka. „Pôjdeme aj dnes na zmrzlinu?“ zaznela jej otázka krátko po zvítaní. „Nie, nie. Dnes ťa vezmem na jedno špeciálne krásne miesto,“ odpovedala som jej. Oči Ninky sa zaleskli a viditeľne ju ovládla zvedavosť. Rozhodla som sa, že jej pomôžem prekonať strach. Možno sa mi to podarí, ak jej tieto drobné tvory z ríše hmyzu ukážem v pozitívnom svetle. Ovládol ma pocit, že lepšie miesto než ten lesík na uskutočnenie môjho cieľa ani nemôže byť! Niet lepšieho miesta, ktoré by mohlo vytvoriť lepší priestor pre tento zámer, pre mňa to bol zdroj tvorivosti, ktorý mi otváral dvere do magického sveta fantázie.

Po dlhom vyzvedaní, kam ideme, sme konečne došli k cestičke. Viedla pomedzi husté stromy až k čistinke, ktorú som tak rada navštevovala.

„A čo tu budeme robiť?“ netrpezlivo sa ma spýtala Nina. „Dnes sa tu spolu zahráme,“ usmiala som sa na ňu. Jej pohľad sa rozžiaril a začala mi vymenovávať všetky možné hry, ktoré jej napadli. Zároveň horlivo vysvetľovala, prečo by sme si ich určite mali zahrať. „Nie,“ prerušila som ju, „dnes sa zahráme takú špeciálnu hru.“ Vysvetlila som jej, aké je dôležité chodiť na prechádzky do prírody a objavovať všetky tie zvieratká. Dokonca i tie, ktoré nám nie sú práve najmilšie. Chytila som ju za ruku a naše spoločné objavovanie sa začalo tým, že sme si spolu ľahli do trávy...

Všetky hranice určované plotom za lesom sa zrazu celkom stratili a my sme sa ponorili do sveta plného drobných stvorení, s ktorými sme tvorili jeden celok. Celok, od ktorého sme, ako som si zrazu uvedomila, závislí. Nečakane

nás prekvapil hlasný bzukot včiel. Zvuk sa k nám nezadržateľne blížil. Obe sme sa odrazu vzniesli do vzduchu ako včely a leteli sme spolu s nimi, sprevádzali sme ich v putovaní za novým domovom. Rýchlosť, v porovnaní s malým telíčkom, bola obdivuhodná a ich úsilie nevyčerpateľné. Nakoniec sa však všetky stratili z dohľadu a my sme zostali vo vzduchu samé. Citeľne sa ochladilo a listy zo stromov začali opadávať. Bolo nám jasné, že pokiaľ nenájdeme svoje včelie kamarátky a nedostaneme sa do úľa, zahynieme. Blúdenie bolo nekonečné a keď nám už dochádzali sily, počasie sa opäť radikálne zmenilo. Zasnežená krajina sa premenila na jarnú idylku. Včiel, ktoré však už mali dávno opeľovať rastliny, nebolo. Leteli sme, kým sme dokázali hýbať krídlami, ale na obzore nebolo vidieť ani jedinú včielku či úľ. So staršou sestrou Erikou sme začali vnímať ďalšie zmeny. Na ovocných stromoch pomizli plody, mnoho rastlín túto jar ani nevykvitlo a po mede nebolo ani chýru ani slychu...

Ani sme sa nenazdali a už sme pochodovali v jednom rade s malinkými mravcami. Na našich miniatúrnych, krehkých telíčkach sme niesli nejaké zvyšky čohosi neidentifikovateľného a usilovne sme to odnášali do nášho mraveniska. Ocitli sme sa v dlhých spletitých chodbách, ktoré vytvorili tieto malé stvorenia, a obdivovali sme dômyselnosť obytného systému. Mravenisko bolo v neustálom pohybe a každý jedinec si plnil svoju úlohu s úplnou istotou, obratnosťou a samozrejmosťou. S Erikou sme sa odpojili od nepatrných, ale usilovných mravcov a vybrali sa pomedzi stebielka trávy ďalej do neznáma. Naša veľkosť neustále narastala, zväčšili sme sa natoľko, že sme už v nasledujúcej chvíli skákali smerom k potôčiku ako žaby. Silnými nohami som sa odrazila od zeme a s ladnou jednoduchosťou som pristála na jednom z kameňov, ktoré ležali neďaleko potoka. Erika pristála o niekoľko skokov ďalej a zbadala som, ako vymrštila jazyk a chytila naň akéhosi letiaceho chrobáka. Je staršia, väčšia, múdrejšia a šikovnejšia ako ja...

„Tak a teraz otvor oči,“ zašepkala mi Nina do ucha. Neochotne som otvorila oči. Pozrela na mňa a zoširoka sa usmiala. „Mala som fantastický

sen. Najskôr som bola včelou, potom mravcom a nakoniec žabou. Ty si tam bola so mnou, všetko ti to raz vyrozprávam...“ štebotala veselo moja malá sestrička. „Ty si teda vieš vymýšľať! A ako sa ti páčil výlet k týmto milým zvieratkám?“ „Ony vôbec nie sú nebezpečné,“ začudovane sa zadívala do diaľky. „Nie, to teda rozhodne nie sú!“

Premýšľala som, ako sestru zbavím fóbie z hmyzu a iných na prvý pohľad nepríjemných živočíchov. Premohla ma únava a zaspala som. Nemusela som už vymýšľať žiadne výchovné hry, sen mojej sestry všetko zázračne vyriešil. Aké blahodarné účinky má spánok v lone prírody!