Nechaj sa poštípať (Rozprávanie)

Nechaj sa poštípať (Rozprávanie)

,,Máš všetko?“ opýtala sa ma mama asi po stýkrát.

,,Áno, nemusíš sa ma na to neustále pýtať, mama.“ Otravovala ma tým! Máš peňaženku, desiatu, vodu, náhradné tričko, náhradné ponožky, dáždnik, pršiplášť...? Ja viem, chce mi dobre, ale nemusí to preháňať. Myslím si, že už som dosť stará zbaliť sa na túru aj sama. Som predsa svojprávna.

Nech som sa pred mamou tvárila, ako som chcela... Ona vie, prečo som bola nervózna. Väčšina ľudí by sa bála vlkov, medveďov, líšok alebo hadov, no ja sa bojím... Je mi trápne priznať si to, ale bojím sa včiel. Skôr z nich mám taký obrovský strach ako moja mama z toho, že sa nevydám (to znamená život ohrozujúci). Vždy mi všetci hovorili, aké sú to krásne malé stvorenia. Pomáhajú prírode a bez nich by ľudia tak do troch rokov už neboli. A med? To je sladké bohatstvo našej krajiny, musíme naň byť hrdí. No ja neznášam všetko, čo sa týka včiel. Med, niečo, čo už bolo strávené, do úst nedám!

,,Prestaň! Ak si ich nebudeš všímať, nič ti neurobia,“ zahriakla ma mama, keď zbadala, ako sa trasiem.

,,Čo ak som alergická?“ opýtala som sa zdesene.

,,Tak sa daj poštípať a uvidíš.“ No super, dať sa poštípať? A dobrovoľne? Nikdy!

Neviem, ako dlho sme s Katkou šli do kopca, ale už som toho mala plné zuby! Bola som hladná, unavená a slnko príšerne pálilo.

,,Môžeme zastaviť?“ lapala som po dychu, pozerajúc na Katku. ,,Dobre teda, urobme si tu piknik.“ Pred nami sa rozprestierala prekrásna scenéria. Bolo to, akoby niekto rozprestrel plátno a začal naň maľovať všetkými farbami dúhy.

,,Sadni si,“ zašepkala Katka, akoby nechcela prerušiť túto prekrásnu chvíľu.

,,Myslíš, že to ešte vytiahneš na dvojku?“ opýtala sa ma.

,,Ja neviem, podľa toho, ako sa Kolka (učiteľka bioly, stará, zakomplexovaná učiteľka, ktorá na mne sedí) rozhodne.“ Katka len vzdychla. Ostalo medzi nami ticho a užívali sme si ho. Je to príjemná zmena oproti tomu, čo máme doma. Zrazu som ju zbadala, bola tam...

,,Včela!“ zakričala som.

,,Pokoj, ona ti nič neurobí. Len sa nehýb,“ začala ma upokojovať Katka. To stvorenie mi sedelo na nohe a pozeralo sa na mňa. Ktovie, čo chcela urobiť?

,,Čo ak som alergická?!“ chytala ma panika.

,,Tak nech ťa poštípe a uvidíš,“ zasmiala sa.

„To isté mi povedala mama, veľmi vtipné!“

Chvíľku som tam sedela ako obarená. Pozerala som sa z očí do očí môjmu úhlavnému nepriateľovi. Vysmievala sa mi do tváre. ,,Dám ti ju preč novinami,“ z ničoho nič navrhla Katka. Nemo som prikývla, nespúšťajúc včelu z očí. Katka opatrne zrolovala noviny (neviem prečo, ale všade nosí nejaký časopis alebo noviny) a približovala sa pomaly k včele. ,,Hapčí!“ Kýchla si a včela sa zľakla, začala okolo mňa krúžiť.

,,Nie, prosím!“ kričala som akoby ma z kože drali. Do toho aj Katka na mňa kričala: ,,Nehýb sa, pokoj!“

Možno sa vám zdá, že to bola prehnaná reakcia, ale prežívala som ozajstný strach. Srdce mi bilo ako splašené. Od úzkosti mi zovrelo hrdlo a nemohla som dýchať. Takmer som omdlela, keď som zistila, že ma včela uštipla do ruky.

,,Katka? Katka?! Čo budeme robiť?“ neustále som bľabotala a ohmatávala si krk. Bála som sa, že mi celý navrie a zastaví mi dýchacie cesty a ja umriem. Naozaj som sa necítila na umieranie, a rozhodne nie takto!

,,Môj bratranec mal silnú alergiu a okamžite...“ začala. Nechcela som to počúvať a zapchala si uši. Nepomôže mi, keď zistím, čo sa jej bratrancovi stalo.

,,Musíme ísť do nemocnice,“ povedala som rozhodne a bežala som dole strmým svahom.

Zburcovala som všetkých doma a neustále som opakovala: ,,Čo ak zomriem? Čo ak zomriem?!“

V nemocnici si ma nechali tri dni na pozorovaní (chceli ma pustiť už v ten deň, ale hysterickým záchvatom som si vydobyla dlhší pobyt). Možno vás to prekvapí a možno nie, ale fakt je, že nie som alergická na včelí jed. Keď som to zistila, spadol mi kameň zo srdca. Akoby mávnutím čarovného prútika zmizlo to neznášanie všetkého ,,včelieho.“ Teraz si myslím, že včielky sú naozaj krásne stvorenia. Dokonca aj med mi zachutil. Nechápala som, ako som mohla byť taká hlúpa. Predsudky a strach mi zatemnili mozog.

Takže toto je môj príbeh o prekonaní strachu zo včiel. Moja rada znie: Dajte sa poštípať a uvidíte... Ale radšej niekde blízko pri nemocnici, keby ste náhodou boli alergickí.

P.S. Raz som sedela na hojdačke pri dome a zbadala som osu. Ako prvé mi však nenapadlo, že to je vzácne stvorenie. Nenapadlo mi, že je dôležité pre náš ekosystém. Hlavou sa mi mihla len jedna jediná otázka: Môže byť človek alergický aj na osy???