Nemala som rada pavúkov a bála som sa žiab (Rozprávanie)

Nemala som rada pavúkov a bála som sa žiab (Rozprávanie)

Nemala som rada pavúkov, až kým sa mi nestala táto príhoda. Raz, keď som bola na dvore, uvidela som malého pavúčika, chodil sem i tam. Bolo zaujímavé pozorovať ho. Vtedy som si povedala: už by som sa nemusela báť pavúkov!

Počula som o príbehu, kde si hlavný hrdina po práci išiel odpočinúť pod strom. Vtom mu pavúk, ktorý si práve naťahoval sieť, spadol rovno do otvorených úst. Nato sa zobudil, prehltol pavúka a nič sa mu nestalo. Teraz vidím, že pavúky sú naozaj neškodné, ako mi rodičia vždy hovorili. Na pohľad síce nevyzerajú dobre, no zato sú užitočné – napríklad pojedajú hmyz (možno aj škodlivý).

Raz, keď som bola s ockom vmúzeu v Bratislave, videla som tam všeličo – rôzne vypchané zvieratá... ale asi najviac ma zaujali pavúky, aké veľké existujú druhy a aké sú zaujímavé. Vtedy som si pomyslela, že by som sa mohla zaujímať o pavúky, no a doteraz som sa ich bála! Koniec koncov, pavúky také zlé nie sú!!! Jedného krásneho teplého dňa som sa s bratom kúpala v bazéne. Otec kosil trávu a mama si čítala časopis. Bola som veľmi smädná, tak som sa išla napiť môjho sladkého pomarančového džúsu. Po chvíli som počula bzučanie ôs. Zľakla som sa a začala sa pred nimi obraňovať. No jedna osa ma hneď pichla do ruky. Veľmi to bolelo, štípalo a svrbelo. Mala som celú dlaň opuchnutú! Utekala som za mamou, ktorá mi dala tabletku a masť na stlmenie bolesti. Keď som prišla na terasu, obidve osy plávali v mojom sladkom pomarančovom džúse. Môj brat si tiež išiel dať svoj sladký pomarančový džús, ale keď prišli osy, už vedel, že sa nemá pred nimi obraňovať a vedel, že si ich nemá všímať. Nakoniec som zistila, že ony ma nechceli pichnúť, ony chceli len môj sladký pomarančový džús. Od toho dňa som si radšej osy alebo včely nevšímala.

Keď som raz bola u babky na prázdninách, so sestrou Agátkou a bratancom

sme sa radi hrávali vonku. Môj bratanec strašne rád chytal žaby. Ja som to rada nemala, lebo podľa mňa sú žaby slizké a škaredé. Raz, keď išiel dedko, bratanec a sestra preč, som sa išla hrať von sama. Najprv som sa bála, ale potom to už bolo dobré. Išla som viac a viac dozadu záhrady a už som bola v kukuričnom poli. Začula som niečo šuchotať v kríku. Išla som ku kríku bližšie a bližšie, odkryla som krík, a čo tam nebolo... žaba! Začala na mňa kvákať a ja som utekala, čo mi nohy stačili.

Zrazu som sa ocitla pri akejsi čistinke s krásnymi kvetmi. Skoro som zabudla na nechutnú príhodu so žabou. Ale nemohla som si nevšimnúť, že sa pod kameňom niečo hýbalo. Tak som kameň odkryla a, samozrejme, bola tam žaba. Pokúsila som sa s ňou spriateliť a chytiť ju do ruky. Bola veľmi slizká, ale našťastie neškodná. Odniesla som si ju k babke na záhradku a spravila som jej pekný domček z kamienkov. Dokonca som jej dala meno Dajka. A od tej doby som sa žiab prestala báť, lebo sú veľmi užitočné pre našu planétu.