Nepozvaný hosť (Rozprávanie)

Nepozvaný hosť (Rozprávanie)

Je 19:00, pred chvíľou som si sadla za písací stôl a snažím sa sústrediť na písanie.

,,No, super!“

,,Téma: Nebojím sa hávede!”

Priznávam, nie je to téma, na ktorú by som vysypala sloh ako z rukáva. Na mobile svieti 19:15 a ja som stále v štádiu hlbokého rozmýšľania.

,,Čo mám napísať?”

,,O mojom bratovi, ktorý už ako malý chalanisko sa nebál práve hávede...”

Takmer vždy, keď sme doma našli nejakého chrobáčika, my, baby sme spustili krik a on ako správny chlap a počúvajúc aj mamkine slová, že sa predsa nemá čoho báť, veď ten chrobáčik je omnoho menší ako my, vždy po ňom alebo nich plesol smelo holou rukou. Vtedy som ho obdivovala. Dnes si myslím o tom svoje. No musím uznať, nebál sa!

Začínam byť nervózna, 19:20, papier prázdny.

Snáď by som mohla spomenúť to, že keď na nejakú háveď naďabíme, či už doma alebo v záhrade, jednoznačným odborníkom v našej rodine na to je náš dedo. Nedovolí nám zabiť ani pavúka, lebo je užitočný. Alebo keď nám vletí do izby včela či osa, ja to nikdy neviem rozoznať, znova kričí, aby sme ich nezabíjali, iba vyhnali s ručníkom z izby von oknom, lebo zohrávajú dôležitú úlohu. Veď napríklad ,,vďaka včelám máme med a kto si nedá rád chlebík s medom?”

Dedov citát!

Niekedy mám chuť sa s ním hádať, čo napríklad taký komár, ten určite nie je užitočný, ale vydržím iba chvíľu, lebo moje znalosti z biológie nie sú na takej úrovni ako tie jeho. Nedokážem mu oponovať, aj keď práve deda často počujem, ako sa hnevá na to, ako jeho prácu v záhrade ničí nejaká háveď, napríklad mravce, húsenice alebo dokonca slimáky, niekedy myši alebo krtkovia.

19:32

,,Do kelu! Ďalšie minúty sú v nenávratne a mne sa zdá, že beloba papiera sa mi smeje rovno do tváre.“

,,Čo tak napísať o svojom zážitku, ktorý sa odohral, keď som bola menšia a mali sme so sestrou spoločnú izbu.”

V spomínaný letný deň bolo strašne horúco a neochladilo sa ani večer, a tak sme otvorili dokorán okno, zatiahli záclonu, aby nám do nášho kráľovstva nič nevletelo, a šli sme za našimi do kuchyne. Keď sme sa vrátili do izby, mali sme v nej nepozvaného hosťa.

Obe sme zvrieskli, bleskovo sme vybehli z izby a zatvorili dvere. Poslali sme tam nášho ,,odborníka” deda.

Pootvorili sme mu dvere, postrčili ho dnu, rýchlo sme za ním pribuchli a načúvali s uchom na dverách, čo sa bude diať.

Náš hrdina tam vošiel s uterákom... Po chvíli sme zachytili zvuk rozbitého skla. Sestra hneď skonštatovala, že to bola určite jej obľúbená soška anjela.

Potom sme počuli, ako dedo na toho votrelca kričí. Boli sme presvedčené, že to nebude príliš účinné a mali sme pravdu. Našťastie si to uvedomil aj náš dedo a zmenil taktiku. Začal sa návštevníkovi pekne prihovárať.

,,No, čo môj zlatučký, čo si mi to spravil, ja tu mám s tebou len robotu.”

Keď sme to počuli, rozosmiali sme sa. Za dverami sme sa rozprávali, že tam nechceme spať, lebo tam mohol naklásť vajíčka alebo niečo iné, oveľa horšie.

Počas nášho rozhovoru vyšiel dedo z izby a povedal, že netopier je už von. Ďakujúc sme vošli do izby. Jasné, že sestra mala pravdu, dedo pri jednom z útokov na netopiera rozbil jej anjela.

No ja som bola šťastná, že aj dedo aj netopier to prežili v zdraví. A mám sloh! Hurá!