Osobná spoveď pavúka (Rozprávanie)

Osobná spoveď pavúka (Rozprávanie)

Opäť je tu jedno z tých milých činných rán. Zasnené driemoty pokojného úsvitu zas a znova neprichádzajú na chuť prirodzenému záveru. Ledva stihnem zamieriť jedným z mojich ôsmich očí a už to počujem. Dupot nôh za sprievodu ľubozvučného sopránového C6 v živom prenose. Jeden by neodolal. Nemusím sa ani premáhať k odhaleniu, kto mi vlastne takto príjemne spestruje začiatok dňa.

A možno to už dávno netreba radiť k atypickostiam. Možno to už nadobro patrí do zaužívanej kultúry každodennosti. Veď, odmietol by niekto jerichovské trúby k raňajkám? Na smolu Hosudarovu, nemám viac času k úvahám sebestrednosti. Každý umelec predsa potrebuje adekvátnu pozornosť, nemusí ani vystupovať. Čo potom taká práve účinkujúca? Ctižiadostivosť z jej hlasu cítiť priam v končatinách, a že ich mám osem! Alebo je príčinou osobito simulované zemetrasenie? Nedokážem určiť. Nuž, ešte stále viem rozhodnúť, kedy spevácky prejav prestáva byť prejavom. Ten moment pomalého klesania tónu do viac prirodzených mezzosopránových výšin, vedúci až k úplnej stagnácii, práve nastáva. Toľká škoda. Začínal som si sebatrýznivý škrekot celkom užívať. Netreba si však myslieť, že tu ranná idylka končí. Skutočný spád začína, až keď sa plavovlasá žena konečne spamätá z môjho „pavučínového“ zjavenia. Pozorujem, ako vyťahuje kabelku a naslepo chmáta. Pomohlo by, keby na chvíľku odvrátila svoj pohľad a kontrolovala činnosť vlastnej ruky, no

očividne je mnou až príliš zaujatá. Aké lichotivé, koľkej pozornosti sa mi dostáva! Síce som si prvú obdivovateľku predstavoval trochu inak, ale... No čo, aspoň pohlavie sedí. V každom prípade začínam stáť pred život berúcou voľbou. Doslova.

Zostať, a či nezostať, kto mi odpovie? Zmysly mi napovedajú utekať, no zmocňujúci pocit zvedavosti, čo z tej tašky vytiahne, je neodolateľný. Ako sa snažím, nedokážem odolať smrteľným pokušeniam. Poddám sa. Spravím kratučké kroky vpred. Ah, ten živý obraz vlastnej infantilnosti! Nestihnem poriadne zaujať pozíciu a žena už predvádza vrchol nových výstredností. Tu je tá práva atmosféra romantického brieždenia! Absolútny chaos, pričom už uvrešťaná ženská vyberá dlho hľadaný predmet. Magazín. Možno nová príloha k Zlatým stránkam. Minimálne hrubosťou by vedela konkurovať. No, že by práve bola vhodná chvíľa na analytické odhady? Nie. Hrubý stoh papierov sa totiž nebezpečne rýchlo približuje. Mihá sa mi raz, dvakrát, trikrát... dvadsiaty štvrtý krát. Oh, nie! To sa nemihá, to chce zabíjať! Plieska po mne, čoby som bol kus nepodstatnej existencie. Veď akoby som pravidelne neslúžil k vraždám bytových škodcov. Muchy, bodavky, slnivky, rozmorte sa! Na protesty je už neskoro. Parížska zeleň titulky sa už dávno mení na kardinálsku červenú krvavosť. Vnútornosti moje.

„Ono to chcíplo! Ono to konečne chcíplo!“ počujem hlas vraha. Ó, ta večná namyslenosť ľudí! Ja som ešte stále živý, že Kútnik tmavý druh môj. A hneď by som bodal k potvrdeniu. Keby som tak skutočne nebol ako nejaká odroda žuvacej hmoty prilepená o vrchnú stranu obálky. Netuším, čo mi má navodiť pocit blaženosti viac. Fakt, že môj vytúžený útok končí doživotne v hraniciach platonickej pomsty, alebo že moje posledné miesto odpočinku nadobúda podobu záhradkárskeho časopisu venujúceho sa otázkam hubenia hmyzu. Vraj rada číslo jeden, nezabíjajte pavúkovce. Čírosť pokrytectva. Vedel som ja, prečo radšej zmiznúť. Lež naveky sa boriť pokušeniam ako svätý Anton na pustine,

než znova opakovať moje činy. I keď, život v celibáte zvedavosti? Úplná zdržanlivosť skresľuje súdnosť a trápi mozog. A niekedy nesprávne určuje skutočného nepriateľa. Darmo, taký osud plemenu môjmu.