Pavúčia sonáta (Rozprávanie)

Pavúčia sonáta (Rozprávanie)

Je to rok, čo sa do rožného domu, ktorý akoby vypadol z prvej polovice 19. storočia, prisťahovali noví majitelia. Sedem dlhých rokov bol opustený a chátral. V streche sa objavili diery, omietka od vlhkosti opadávala, farba na dverách sa zlupovala, záhrada divoko zarástla burinou. Vyhasínal v ňom oheň rodinného krbu rovnako, ako vyhasína sláva starnúcej modelky. Lenže s novými vlastníkmi sa všetko zmenilo. Pustili sa do komplexnej renovácie svojho príbytku. Mŕtve srdce domu sa rozhodlo opäť biť a rozprúdilo životodarnú tekutinu do všetkých útrob domu.

Milujúci rodičia sa snažili udržiavať absolútne sterilné prostredie pre svoju jedinú dospievajúcu dcéru, aby sa ani náhodou nedostala do kontaktu s „háveďou“. Jej najväčším nepriateľom boli osemnohé potvory s prázdnymi očami, pokryté jemnými hodvábnymi chĺpkami. Nečakané stretnutia s nimi v nej vyvolávali vlny lepivého strachu. Ako arachnofobička prežívala pri stretnutí s pavúkmi ten najhorší horor.

Raz Monika objavila za radiátorom hrôzostrašnú pavučinu. Z hrdla sa jej vydral desivý výkrik. Akoby sa ju práve snažil niekto prepichnúť nožom. Jej mama vtrhla do izby, schytila noviny a snažila sa zasadiť nepriateľovi smrteľnú ranu. Pavúkovi sa však podarilo napchať do úzkej štrbinky medzi stenou a skriňou.

„Zabi ho! Zabi ho, mami!“ hysterčila Monika.

„Musíme počkať, kým vylezie. Potom sa s ním porátam! A ty sa neboj, moja milá, dnes budeš spať so mnou,“ upokojila ju mama.

V noci prebudil Moniku čudný zvuk. Niečo medzi zvukom klavíra a harfy... Skladba sa niesla vo vzduchu ľahko sťa poletujúca víla. V istom okamihu by Monika odprisahala, že vidí okolo seba vznášajúce sa noty, prúdiace z kľúčovej dierky detskej izby až k jej ušným bubienkom. Tie magické, ladné tóny ju lákali ako vábnička. Vstala, pomaly sa blížila k dverám svojej izby.

Pavúk na svojej novučičkej pavučine vyhrával smutnú pieseň poklepkávaním nôh na jemnulinké vlákna. Zrazu rozoznala falošný tón. Pavúk sa pokúsil pasáž zahrať ešte raz, ale márne. Potom to vzdal.

„To... to ty si hral?“ spýtala sa bojazlivo Monika a vzápätí si pomyslela, že jej preskočilo, keď sa rozpráva s pavúkom. V podozrení, že patrí do liečebne, ju utvrdila pavúkova odpoveď: „Ach, slečna, oddnes to už nikdy nebude také, ako to bývalo.“ Teraz vytreštila oči ona. On rozpráva tiež!

„Prišiel som o časť nohy, keď na mňa nečakane vyletela vaša mama s novinami. Nedosiahnem na správnu strunu,“ pokračoval pavúk. „Viete, aká je to pohroma pre háveď, keď sa do ich pokojného, tichého kráľovstva votrie človek? A čo horšie, celá jeho rodinka! A keď je navyše ocko deratizér, tak je to pohroma na tretiu! My sme to pocítili na vlastnej koži.“

„Kto my?“ vyzvedala Monika.

„Naša skupina. Som posledný, kto z nej zostal. A neschopný zahrať jednoduchú skladbu,“ vysvetľoval pavúk.

„A čo sa s tými ostatnými stalo?“

„No čo asi! Moľa skončila na moľolapke, potkana otrávil váš otecko, mucha dostala smrteľnú ranu papučou od vašej matky. A tak by som mohol pokračovať. Žili sme si tu krásny život, kým ste sa nezjavili vy.“

„Ale my sme chceli len...“ Monika nestihla dokončiť, pavúk ju rýchlo prerušil: „Zvieratá žili na Zemi oveľa skôr ako ľudia. Vy ľudia ste v podstate zo zvierat vznikli a potrebujete ich pre život. Vyhynutie ktoréhokoľvek druhu môže narušiť biologickú rovnováhu. Múdra príroda zariadila všetko tak, aby každý živý tvor mal v prírode svoje miesto. Aj tá najprotivnejšia háveď pomáha vyrovnávať misky váh. A čo robíte vy? Ničíte všetko živé. My sa len prispôsobujeme vašim nárokom. Kedy sa prispôsobíte vy? Kedy nájdeme spoločnú reč?“

Dnes je z nej dospelá žena. Pracuje ako ochranárka. Svoje deti vychováva úplne inak, ako bola vychovávaná ona. Učí ich prírodu milovať, vážiť si ju a žiť s ňou v harmónii. Učí ich nezabiť pavúka iba preto, že vyvoláva strach a odpor. Alebo to bol iba sen? Monika sa zasmeje nad svojimi myšlienkami a prevráti sa na druhý bok. Pod šírym nebom sa jej spí voľnejšie. A navyše ju uspáva lahodná hudba. Pavúčia sonáta. Niečo medzi zvukom klavíra a harfy...