Pavúk, ktorý rozosmial ľudské dieťa (Rozprávanie)

Pavúk, ktorý rozosmial ľudské dieťa (Rozprávanie)

Škára v stene. Temná, oku nebadateľná škára. To bolo to jediné, čo som mal, zároveň mi však poskytovala akú takú ochranu pred vonkajším svetom. Pred tými čudnými robotmi, ktorí pobehovali ako blázni, vykrikovali a všade naokolo robili hrmot. Bál som sa. Nerozumel som im. Niekedy, keď som vyliezol zo svojho úkrytu, ukazovali na mňa a jačali ako zmyslov zbavení...

Nechápal som. Prečo? Čo som spravil? A tak som vždy skončil tam, kde trčím už celú večnosť. Vo svojej skrýši. Avšak necítil som sa tam dobre, obmedzovala ma. Možno je to zvláštne, ale čím dlhšie som sa pozeral na tie čudné stvory, tým viac sa ma zmocňoval divný pocit, ktorý som nikdy predtým neokúsil. Pohlcoval ma ako tá najčernejšia tma. Samota. To je to najhoršie, čo pavúk môže okúsiť. Aspoň myslím. Neviem to naisto, lebo som sa nikdy nedostal z tejto diery. Vždy mi v tom niečo bránilo. Moje pocity, vedomie, myšlienky. Nikdy som nevidel moju mamu alebo svojich súrodencov – pavúčatá. Vlastne ani neviem, ako som sa sem dostal, ale naisto viem, že mi chýbajú. Viem, že nejakú mamu mám, verím v to.

Čím viac času som trávil osamote, tým viac sa ma zmocňovala myšlienka vyliezť z vlastnej nevedomosti. Musel som uniknúť. Potreboval som to. Potreboval som si nájsť kamarátov, niekoho, kto by ma dokázal mať rád. Myslíte, že niekde na celom šírom svete existuje moja spriaznená duša? Čo ak áno? Ako ju nájdem? Čo mám pre to urobiť? Viem, že by som bol schopný urobiť všetko na svete, aby som ju našiel. Dokázal by som skočiť z mrakodrapu, vyšplhať sa na ten najväčší múr, preskočiť ľudské hranice. Dobre, asi by som to nedokázal. Bohužiaľ, mám na to veľmi tenké nohy. Ako paličky. Raz mi jedna mucha povedala, že svojou fantáziou by som mohol ovládnuť svet, mohol by som lietať ako ona, dokonca by som mohol zneškodniť celú planétu. Bzučala mi, že by sme sa tak mohli pomstiť tým zlým robotom, ktorí nás zabíjajú, a to iba preto, lebo si všímajú veci iba podľa zovňajšku. Niečo na tom pravdy určite bude. Nemajú nás radi, povedal by

„Počuješ?! Poupratuj si to, všade máš neporiadok!“

Nie, zasa prišli, pomóóóc, kričia, ako keby nemali v sebe ani kúsok súcitu a spolupatričnosti. Teraz musím rýchlo vybehnúť a ukázať im! Nejde to, nedokážem to... Možno tu zostanem naveky.

„Ahoj, bábika, ako sa máš? Naučím ťa vznášať sa v oblakoch, chceš? Zavri oči a predstav si to najlepšie miesto na Zemi alebo pokojne aj v celom vesmíre. A teraz sa započúvaj do tých zvukov, ktoré sú okolo teba. Počuješ to? Ja počujem kukanie kukučky, štebot vtáčikov a vidím krásne pestrofarebné kvietky. Vidíš to aj ty? Však áno?“ šteboce malé dievčatko strapatej bábike.

Pestrofarebné kvietky, štebot vtáčikov, jééj, to musí byť nádhera, takže stačí, ak prižmúrim oči a dostanem sa všade? Tak to ľudia robia? Ale mucha to robila inak, ona naozaj lietala... Ale ako, ako to mám spraviť? Skúsim skočiť, možno vzlietnem. A zrazu padám, padám, pomóóc, teraz určite zomriem. Niečo mäkké, čo to je? Posteľ. O tom som už počul, ľudia hovoria, že je to tá najlepšia vec na svete.

„Mamíííí, pomóc, je tu veľký škaredý pavúk, rýchlo, rýchlo!“

Z môjho dumania ma zasa prebudil ten dobre známy škrekot. Počkať... Čo to povedala? Ja že som škaredý? To preto sa ma tak boja? Mucha mi už síce niečo v tom zmysle naznačila, ale neprikladal som tomu veľkú váhu. Okrem toho, že som nikdy nič nevidel a nezažil, nevidel som ani seba samého. Dokázal som si však veľa domyslieť... A tak som si predstavoval samého seba ako krásneho modrého pavúčika so zlatými bodkami. Krása, nie? To, že ma pokladajú za škaredého, ma zarmútilo. Raz som trpel depresiou, snáď sa mi z toho nevráti, radšej zaleziem do diery.

„Čauko, kamoš! Už som bola na obhliadke celého domu, v kuchyni som obhrýzla koláč, živiteľom som zabzučala do ucha a už som taká dolámaná, asi mám migrénu...“

„Čo, migréna, to je nič, ja mám depresiu, povedali, že som škaredý, už hodinu je mi z toho zle.“

„Vôbec nevedia, akí sme dôležití. Pozerajú iba na to, ako vyzeráš. Aj mňa veľmi hnevalo, že nie som taká pekná ako motýľ, ale časom som prišla na to, že na tom vôbec nezáleží. Musíš im dokázať, že si viac ako iba obyčajný pavúk, musíš na nich preniesť svoju múdrosť, ak oni sami nedokážu myslieť. Dokážeš všetko, ver mi.“

Nuž som sa rozhodol. Som umelec. Tkám siete. Dokážem im to! A tak som sa vydal na cestu. Pomaly som sa pohyboval smerom nadol po studenej stene a tkal som pri tom úžasné obrazce. Obrázok za obrázkom. Pretkal som celú stenu, až nadránom som sa vrátil späť do brloha.

„Fíííha, to je krásne, nikdy som nič také nevidela, kto si?“

Konečne som zažmúril oči, myslel som si, že si trocha pospím, ale niečo ma vyrušilo, alebo niekto? „Ja som pavúk, čo iné?! Už tu s tebou žijem veľmi dlho. Neviem to presne spočítať, lebo mi mucha nedala presné údaje, koľko dní som trpel depresiou, vtedy nepočítam. Je to závažné ochorenie, na všetko zabudneš, myslíš iba na svoje hrozné vlastnosti, ktoré nemôžeš odbúrať ani tabletkami, ktoré mi mucha niekedy nosí. Tie tabletky nemám rád, čudne ma omračujú, pripadám si ako opitý.“

„Ty vieš rozprávať? Nikdy som ani nepomyslela na to, že by pavúky mohli rozprávať.“ A vtedy sa jej na tvári objavilo niečo čudné, žeby úsmev? Áno, úsmev. Ja, obyčajný pavúk, ktorý trpím tou najväčšou depresiou, som rozosmial ľudské dieťa. Som čarovný. Mucha bude na mňa hrdá a som si

A tak sa pýtam, čo je zmyslom života? Priasť siete? Možno. No ja som vyčaril úsmev na tvári malého dievčatka, mojej spriaznenej duše, mojej najlepšej kamarátky. A hlasno kričím, že hmyz je dôležitý! My nie sme škodcovia, robíme užitočnú prácu a ak zažmúrite oči, možno uvidíte svojho pavúka a muchu, ktorí by vám za vašu spoločnosť a úsmev zniesli aj modré z neba. Zamyslite sa. Čo bude potom, ak tu už nebudeme? Ak sa nahneváme a odídeme? Svet už nikdy nebude taký, ako býval. Hojdať sa v sieti nestačí, niekto ju musí aj tkať. To je to jediné, čo vám chcem povedať...

PS: Depresia je už v keli...