Peter a dážďovky (Rozprávanie)

Peter a dážďovky (Rozprávanie)

V jedno slnečné ráno som išla dať svojmu najlepšiemu pavúčikovi Lili (teda ešte pred mesiacom som neznášala pavúky, ale keď som sa začala starať o Lili, zistila som, že nie sú také zlé a hnusné, ako si väčšina z nás myslí. Pavúky sú celkom fajn). Takže, dala som Lili najesť. Išla som von a hrala som sa s kamarátkami.

Poobede začalo pršať. Ako som utekala domov, uvidela som dážďovky.

„Ja neznášam dážďovky! Sú také slizké, odporné, proste fuj! Len tá predstava, ako po mne lezú, je hrozná!“

Ako som zdvihla hlavu od tých hnusných dážďoviek, zbadala som, že prišiel Peter (chalan, do ktorého som). Peter mi povedal (keď zbadal môj znechutený pohľad), ako má rád dážďovky. Ako sa o ne stará, že ho inšpirujú, ako dokážu robiť svoje cestičky a povedal, že miluje dážď, lebo vtedy vyliezajú. Čiže som zistila, že sa o ne stará, asi keď prší, a aj že sú fajn, a že sa asi viac zľakli mňa, keď som ja zapišťala. Peťo mi povedal, že určite po mne nevylezú.

A tak vždy, keď pršalo, sme sa s Peťom starali o dážďovky. Uvedomila som si, že netreba súdiť podľa toho, ako si myslíme, že sú hnusné, veď ja sama som neznášala pavúky a nakoniec jedného mám. A to isté platí o iných

,,hnusných“ zvieratách. Netreba do nich kopať, ale aspoň sa pokúsiť o ne postarať.

Bol raz jeden mravec, volal sa Viktor. Bol milý, dobrý a múdry. Chcel sa s každým kamarátiť, ale nikto sa nechcel kamarátiť s ním. Síce mal veľa dobrých vlastností, ale mal aj tie zlé. Všetko vedel domotať. Doslova. Aj sa často zamotal.

Raz mal odoslať cvrčkovi správu o koncerte. Ale on najprv išiel k ose, potom ku koníkovi, a až potom mu prišlo na um, že má odoslať správu cvrčkovi. Viktor bol však aj veľmi pracovitý. Upratoval mravenisko každý deň a nosil do neho zásoby na zimu.

Raz sa mravce rozprávali, že je mravenisko na zlom mieste a rozhodli, že sa presťahujú. Každý mravec zobral to, čo vládal, a tak šli. Cestou Viktor stretol motýľa a zarozprával sa s ním. Ani si nevšimol, že ostatné mravce sú už dávno preč. Keď sa s motýľom lúčil, všimol si, že ostal sám. Rozhodol sa, že pôjde hľadať ostatné mravce. Vybral sa teda za nimi, ale úplne iným smerom. O chvíľu stretol slimáka a pýta sa ho: „Nešli tadiaľto nejaké mravce?“

„Nie, už som tu dve hodiny a žiadne mravce som tu nevidel. Neotravuj, ponáhľam sa!“

A tak Viktor šiel ďalej. Ide, ide a tu zrazu začne pršať. Schová sa pod list. A čo nevidí, dážďovku. Pýta sa jej: „Nevidela si nejaké mravce?“ A ona na to: „Milý môj, ja som stále v podzemí, nevychádzam na povrch, keď neprší. Asi ti veľmi nepomôžem, ale prajem ti veľa šťastia v hľadaní.“

Keď dážď utíchol, mravec išiel ďalej. Stmievalo sa a Viktor si hľadal niečo na prespanie. Odtrhol si kúsok lístka, položil ho na zem a pokúšal sa zaspať. Ale na tvrdej zemi sa spať nedalo. Smutne pozeral na oblohu. Zrazu uvidel netopiera. Trochu sa ho zľakol. Netopier však priletel k nemu a tak sa mu Viktor pekne prihovoril: „Ahoj, ako sa voláš?“

„Ja som Miroslav,“ odvetil netopier. „Prečo si tu tak sám?“

Viktor vyrozprával Miroslavovi celý príbeh o tom, ako sa stratil a hľadá ostatné mravce. Miroslav sa ponúkol, že mu pomôže. Preletel nad lúkou, lesom, poľom a našiel ich pri potoku. Viktor vyliezol Miroslavovi na chrbát a odletel s ním k potoku.

Keď sa mravce ráno zobudili a uvideli Viktora, veľmi sa potešili. Musel im vyrozprávať celý príbeh, všetko, čo videl a zažil. Nakoniec si mravce postavili mravenisko pri potoku, blízko Miroslava, aby sa mohli stretávať a lepšie spoznať. Navzájom si pomáhali, tešili sa jeden druhému a boli šťastní, kým neodliezli a neodleteli.