Smrťou sa to nekončí, smrťou sa to začína.... (Rozprávanie)

Smrťou sa to nekončí, smrťou sa to začína.... (Rozprávanie)

Bola, nebola raz jedna skupina húseníc. Táto skupina však nebola obyčajnou skupinou, bola rodinou a to už samo osebe niečo znamenalo. Držali sa pokope a všade chodili spolu, ako sa od rodiny očakávalo. Avšak raz za čas sa jedna z húseníc oddelila od svojej rodiny a zmizla nevedno kam a už sa nikdy nevrátila. Húseniciam to bolo zvláštne, nevedeli, čo sa deje s ich príbuznými a často to spolu dlho do noci preberali. Báli sa o svojich zmiznutých príbuzných, ale i samy o seba, pretože nik nevedel, kto bude ďalší.

***

Statočnosť mieri ku hviezdam, strach ku smrti. Seneca

***

Po istom čase, keď sa nestalo nič zvláštne a nik nezmizol, sa od rodiny znova oddelila ďalšia húsenica. Ovládaná neuveriteľnou energiou, ktorej nerozumela a ktorá v nej akoby čosi prebúdzala, vyliezla na list rastliny, tam sa zakuklila, nevedomá, že jej rodina zabudne.

***

Smrťou sa to nekončí, smrťou sa to začína. Anonymus

***

Keď sa po týždni utvorila v kukle malá škára a do tmy preniklo svetlo, tvor v jej vnútri sa prebral a vystúpil do lúčov slnka. Z húsenice sa stal krásny

motýľ s farebnými krídlami, ktoré sa blyšťali na slnku. Prekvapený motýľ párkrát zamával krídlami a vzniesol sa do vzduchu. Krídla neboli len krásne ale aj silné. Vyniesli motýľa do nebeských výšin, kde mohol robiť rôzne premety a pozerať sa na svet tak, ako ho zdola nikdy vidieť nemohol. Stromy už neboli len drevo a listy. Boli jeden celok. Tak ako rodina, v ktorej predtým žil. Motýľ prestal vnímať krásu sveta a farby, ktoré sa ďaleko za obzorom spájali do krásnej špirály. Pomyslel na svoju rodinu a obrátil sa späť. Musel im povedať, čo sa s nimi stane, keď aj ich ovládne energia. Musel im povedať, aby sa nebáli toho, čo príde, lebo to bude nádherné a spolu budú zdobiť svet farbami svojich krídel. Plný radosti sa vzniesol nad list, kde sa na slnku vyvaľovala jeho húseničia rodina. Pokúsil sa s nimi rozprávať, no ony akoby boli slepé i hluché k okolitému svetu. Nepočuli jeho tichý hlások nesúci sa vo vetre ako noty, ktoré vychádzajú z huslí. Nevideli motýľa, ktorý sa vznášal nad nimi, pokúšajúc sa na seba upozorniť. Sklamaný motýľ odletel preč. Nemohol sa dívať na svoju rodinu, ktorá sa tvárila, akoby vôbec nejestvoval. Pristál na ďalekom liste, kde sa noc ujímala vlády a deň pomaly opúšťal bojisko. Stále smutný motýľ sa díval na zapadajúce slnko a vedel, že zajtra ho uvidí zase. A vtedy ho smútok opustil. Uvedomil si, že so svojou rodinou sa znova stretnú, keď sa zmenia na motýle. Opäť budú jedna rodina.

***

Preto tak, ako počká na nový deň, počká aj na svoju rodinu.