Pes (Poviedka z dedinského prostredia)

Slovenský jazyk » Slohové práce

Autor: celestina (18)
Typ práce: Ostatné
Dátum: 18.11.2022
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 4 229 slov
Počet zobrazení: 908
Tlačení: 47
Uložení: 52

Pes (Poviedka z dedinského prostredia)

Písal sa rok 1965. Zem spala pod studenou a vlhkou prikrývkou. Nebolo pochýb o tom, že do dediny opäť zavítala zima. Sneh bol biely. Napadol už síce pred troma dňami, no nestihol som ho ešte zafarbiť. Odkedy sa totiž v našej dedine dejú tie čudné veci, nikto sa neodváži vypustiť svojho psíčka von. Veď mnohým taký pes plne nahrádza priateľa. A keďže máme okolo dvadsať ovdovených dám, je celkom pochopiteľné, že i psov je tu habadej. Teda... donedávna bolo.

Všetko sa začalo jednej jasnej novembrovej noci. Hviezd bolo na nebi hádam dvakrát toľko ako zvyčajne, ani náš učiteľ Pavol Brumko ich nevedel porátať. A ten sa v počtoch vyzná, len čo je pravda! Všetci v dedine vravia, že sa vo svojom živote prepočítal iba raz - keď sa oženil. A aký to mohol byť skvelý starý mládenec! Všetky vdovy si naňho brúsili zuby, prípadne aspoň protézy, keďže zdravý chrup si po smrti miestneho zubára zachoval len málokto. No čo čert nechcel, a vdovy tobôž nie, v dedine sa znenazdajky objavila mladá slečinka. Volala sa Mária. Tá nášmu učiteľovi načisto pomútila všetky tekutiny v tele, ba dokonca aj v žumpe, kam nešťastne spadla, keď sa po vášnivej noci, strávenej v učiteľovej prítomnosti pokúšala trafiť k latríne. O tom, že jej v ceste stála odkrytá žumpa, vtedy vôbec netušila.Nanešťastie všetko dobre dopadlo - Mária sa zo žumpy dostala.

Aj to len vďaka tomu, že práve v tej chvíli zacítil volanie divočiny aj mladý Jean, ktorý bol u učiteľa na brigáde. Tento sympatický Francúz sa do našej dediny dostal len vďaka pánovi farárovi, ktorého sesternica kedysi študovala v hlavnom meste. Tam spoznala francúzskeho vojaka Piera. Z jednodňovej známosti vzišiel utešený chlapček - po otcovi zdedil peknú tváričku a fialový pulóver s francúzskym nápisom Chcem Ťa a po matke, ktorá toho času žije vo Francúzsku, lásku k nášmu chudobnému, lež krásnemu kraju. Farárova sesternica (mimochodom, volá sa Miriam) mala obrovské šťastie, keď ju po Pierovej smrti na fronte vyhľadala jeho matka a pozvala ju bývať k nej. Vraj aby mal malý Jean pekné detstvo. Smútok z Pierovej smrti rýchlo vystriedala vidina bezstarostného života v krajine galského kohúta, a tak ani na chvíľu neváhala, zanechala štúdium a odcestovala. 

Prešlo dvadsať rokov, malý Jean vyrástol, prišiel o panictvo a na návrh svojej matky sa pobral brigádovať do našej dediny. No a ubytoval sa u pána učiteľa. V tú noc bol v pravý čas na pravom mieste - začul volanie o pomoc, v žumpe zbadal Máriu a s pomocou Pavla Brumka, ktorého medzitým privolal, mladú krásavicu vylovili. O tri týždne sa konala svadba.

Pán učiteľ sa nakoniec predsa len oženil - táto téma bola ešte niekoľko dní po sobáši hlavným bodom babských klebetných stretnutí. Tie sa pravidelne konali vždy po večernej omši. Teda okrem utorka, vtedy je omša iba ráno a po nej treba variť obed - na klebetenie času nieto.

Brumkov život sa po svadbe radikálne zmenil. Musím však skonštatovať, že k horšiemu. Z Márie sa totiž vykľula chamtivá beštia, ktorá bola pre peniaze schopná všetkého. A k nášmu učiteľovi, známemu svojou pohostinnosťou a dobrosrdečnosťou, sa absolútne nehodila. Minule urobila cirkus len kvôli tomu, že učiteľ objednal všetkým kamarátom v krčme po poháriku, že vraj na Máriino zdravie. Tých chlapov tam bolo vyše dvadsať, no obyčajne ich býva oveľa viac, najmä počas večerných omší.

Keď sa to pani Učiteľová dozvedela, hneď bol oheň na streche. Našťastie nie na streche krčmy, to by bola snáď najväčšia pohroma od príchodu Maďarov. Po dedine tak vravia, že Maďarov k nám poslal samotný Lucifer, pôvodom vraj tiež Maďar. Neviem, čo je na tom pravdy, no veta nášho starostu, že "jediné pozitívum existencie Húnov je to, že neexistujú v tejto obci," sa stala mottom celej dediny. Silne pochybujem, že tomuto výroku niekto okrem pána starostu, ktorý tiež študoval v hlavnom meste, konkrétne históriu, rozumie. Ale v podstate to nie je s inteligenciou v dedine až také hrozné.

Ako som už spomínal, učiteľ si riadne pobabral život. Ešte dnes mám na pamäti, ako mu na svadbe vinšoval novopečený švagor: "Paľko, veľa rozhodnutí si urobil vo svojom doterajšom živote. Niektoré zaiste dobré, iné zase nie. A to ťa poznám len pár dní..." Vtedy tomu nikto nerozumel, no dnes je všetkým jasné, čo tým chcel povedať. No čo už, človek sa učí najmä na vlastných chybách.

Tej noci bolo ticho. Len miestami bolo počuť monotónny dialóg medzi farárovou mačkou a krčmárkiným chrápaním. Zrazu však z dvora vdovy Zuzy Ochotnej vyšla tmavá postava. Presnejšie, postava v tmavom, keďže do tváre jej nebolo vidieť. V rukách držala veľké vrece a v ňom nič netušiaceho strážneho psa Boba. Bobo bol síce pudlík, no zato poriadne zúrivé psisko. Bolo priam nemožné, aby sa v tom vreci viezol dobrovoľne. Podišiel som bližšie a zbadal, že únosca má masku. Našťastie mi nevenoval pozornosť, zrejme aj preto, lebo ma nevidel. Učupený v blízkom krovitom poraste som sledoval, ako sa vzďaľuje. Zápasil som s dilemou, či mám ísť za ním, ale niečo mi vravelo, aby som zotrval na mieste.

To niečo boli pichliače, ktoré do mňa pri každom pohybe hlbšie a bolestivejšie prenikali. Áno, moja chyba! Nemal som vliezť do šípového záhonu. Ráno sa všetko potvrdilo - pes vdovy Ochotnej zmizol. Šiel som za bratom a povedal mu, čo je vo veci, čo som videl, a tak podobne. Navrhol zvolať výnimočnú schôdzu. Nenamietal som. Asi o dve hodiny sa pred Rexovou búdou zhromaždila väčšina psov z dediny, dokonca aj jeden jazvečík zo susedného okresu. Akurát u nás si našiel budúcu matku svojich detí, tak sme ho tiež pozvali. Rexa, najstaršieho a najmúdrejšieho psa v dedine si každý vážil. Patril mu krajský rekord v počte pretiahnutých feniek - bolo ich presne šesťdesiatdeväť.

Toto priam magické číslo sme mu všetci závideli.
"Stojíme pred otázkou, na ktorú nevieme odpoveď," otvoril debatu môj brat, toho času predseda zväzu. "Včera v noci niekto uniesol nášho brata - pudla Boba. Tuto Pepík," ukázal na mňa, "je očitým svedkom. Povedz, braček, ako sa to stalo." A ja som povedal všetko, čo som vedel. Samozrejme, časť o šípovom záhone som vynechal, nechcel som riskovať, že sa mi začnú smiať. Sám Rexo mi dal za pravdu, že prenasledovať únoscu by bolo príliš nebezpečné. "Čo budeme robiť?" spýtala sa dobermanica Černica v snahe zapojiť sa do debaty. "Počkáme, ako sa situácia vyvinie," odvetil Rexo. A tak sme čakali.

Po dvojtýždňovom ničnerobení sme sa zišli znova. Situácia však bola oveľa katastrofálnejšia ako predtým - až desať psov bolo fuč. Všetci sme boli zdrvení. Nikto nevedel, čo robiť a nebolo už ani predsedu - môj brat taktiež pravdepodobne skončil vo vreci neznámeho únoscu. Dokonca sa stratil aj jazvečík. "Táto skutočnosť sa nesmie dostať do cudzích uší, to by mohlo vážne ohroziť naše priateľské vzťahy so susedným okresom, priatelia," povedal Rexo. Čušali sme a mlčky prikyvovali. Nič iné nám ani neostávalo. "Až zmizneme všetci, budú nám vzťahy so susedmi na nič," vybrechol Dunčo, ktorý práve túto noc prišiel o družku.

Obyčajne by sa naňho Rexo za tieto drzé slová vrhol, no všetci sme vedeli, že je Dunčo pod strašným tlakom. "Situácia je kritická, len čo je pravda. Neznámy únosca vyčíňa skoro každú noc a my nevieme, ako sa brániť. Najhoršie je, že sme ho vôbec nevideli, nemáme predstavu o metóde, ktorú používa pri únose, a asi ho ani tak skoro neuvidíme, keďže sa po nociach nemôžeme túlať po dedine." To bola naozaj pravda, už týždeň nás naše paničky držali noc čo noc zamknutých v búdach. Jednoducho - báli sa o nás. No ani kvalitný zámok na búde únoscu neodradil. "M-mám nápad!" zvolal som, no nepôsobil som istým dojmom, to musím uznať. "Čo keby sme požiadali o pomoc Čudného Grúňa?" "Toho prašivého bastarda? Ako nám už len ten môže pomôcť?" zavrčal opäť Dunčo.

Čudný Grúň bol pred pár rokmi členom nášho spoločenstva, no strašne rád sa túlal, a to sa mu stalo osudným. Raz ráno sa po trojdňovej vychádzke vracal k svojmu pánovi, no ten sa medzitým odsťahoval. Jednoducho povedané, vykašľal sa na svojho najlepšieho priateľa - tak nejako to videl Grúň. No a keďže nebolo nikoho, kto by sa oňho mohol postarať, odišiel do neďalekého lesa.

To mu však veľmi neprospelo - po konfrontácii s tamojšími obyvateľmi sa jeho život zmenil na neustály zmätok a chaos. Raz bol v dedine, raz v lese, raz v susednom okrese, párkrát dokonca nocoval na smetisku za dedinou. Až raz urobil niečo, čo sa natrvalo zapísalo do sŕdc všetkých psov v dedine - vykonal akt párenia s kokeršpanielicou Sindy, ibaže proti jej vôli! Tento čin je medzi psami tým najpodlejším, čo možno vykonať. Ťažko povedať, či si Grúň uvedomoval, čo robí, hlavne po tom všetkom, čo prežil. Celý zväz ho však vylúčil zo spoločenstva a zakázal mu vstupovať do dediny. Ako vravieva Rexo, ešte šťastie, že s ním Sindy nemala malé. To by museli vylúčiť aj ju. Trochu tvrdé pravidlá, ale aspoň je aký-taký poriadok.

"Myslel som, viete, teraz je Čudný Grúň jediný..., ehm, jediný tvor (nemohol som povedať jediný pes, pretože po tom strašnom čine už nie je pre nás psom), ktorý nám môže pomôcť vystopovať únoscu. My všetci sme zavretí, no on nie..." "Súhlasím, Pepík," riekol Rexo, a to mi teda poriadne odľahlo, pretože ak súhlasí on, tak je všetko v poriadku, "no zároveň je značne riskantné spolčovať sa s tým... netvorom. Jedine ak by si sa ty... podujal na túto nevďačnú úlohu!" Bolo mi jasné, že som sa dostal do slepej uličky. "V poriadku," povedal som, hoci som sám presne nevedel, ako sa s Grúňom dohodnem. No veril som si, veď prečo nie? O mojom veľkom omyle ma presvedčil až záverečný Rexov verdikt: "Ak tvoj plán zlyhá, považuj to za vlastné zlyhanie. Rozumieš?" "Áno, rozumiem." Stále som však v hlave nenašiel riešenie, a už vôbec sa nedalo hovoriť o nejakom pláne... 

Omša sa skončila, bol najvyšší čas vrátiť sa do búd. Nikomu som nepovedal, že Čudný Grúň sa občas poneviera po dedine. Minule som ho zazrel, pretože zo svojej búdy mám pekný výhľad. Rozhodol som sa, že mu nechám znamenie a v noci, keď pôjde okolo, sa pri mne zastaví. Dúfam. Vykonal som teda to, čo bolo treba, pobral sa do búdy a čakal na noc. Čas sa vliekol pomaly. Premýšľal som nad tým, že čas sa vlastne rýchlo vliecť ani nemôže. "Hmm... na aké veľké pravdy ešte prídem túto noc?" povedal som si v duchu. V konečnom dôsledku nebolo pochýb o tom, že som tým jediným, čo môže pomôcť osudu našej dediny. Teda... čo sa týka psích únosov, aby som bol presný. Cítil som akési čudné svrbenie. Za ušami. Ale už po pár minútach som tie provokačné kreatúry, ktorým ľudia hovoria blchy, zneškodnil. Moje úvahy mohli pokračovať. Keď som tak nad tým všetkým premýšľal, uvedomil som si jednu veľmi zaujímavú skutočnosť - vôbec som sa nebál. Niečo mi vravelo - tebe sa predsa nemôže nič stať - a tentokrát to nebolo šípové tŕnie. Bol to akýsi šiesty zmysel. Veru. Šiesty zmysel. Mimochodom, môj starý otec bol tiež v podobnej situácii, v akej som sa teraz ocitol ja.

Aj jemu hrozilo, že príde o psiu dôveru. Musím však uznať, že to s ním bolo predsa len trošku iné. Viete, ešte ako šteňa sa nešťastnou náhodou dostal do kotla so slivkovým lekvárom. Mal šťastie, že to prežil. Odniesol si to akurát jeho čuch. A taký pravý psí čuch je neklamným znakom príslušnosti k psiemu rodu. Keďže ho stratil, ostatní členovia zväzu navrhovali jeho vylúčenie. Len vďaka tomu, že sa v tom čase bolo nutné zaoberať inými, omnoho dôležitejšími problémami (konkrétne nejakým mačacím gangom, ktorý dočasne obsadil susedný okres), sa na dedov čuch akosi zabudlo... "Čo chceš?" začul som pri pravom uchu dobre známy hlas. "Vitaj, Grúň, som rád, že si prišiel," zašepkal som, aby nás nikto nepočul. "Zaiste si zaregistroval, že v našej dedine vyčíňa nejaký únosca psov. Už desať z nás sa takpovediac vyparilo..." "Viem o tom, Pepík, no čo s tým mám ja?" "Naše paničky nás držia pod zámkom, nemáme šancu zistiť, kto je tým zlodejom. Existencia psov je vážne ohrozená..." Vyzradil som Čudnému Grúňovi všetky podrobnosti, predovšetkým to, v akej situácii som sa ocitol. "Si naša jediná nádej, Grúň. Viem, že máš sto chutí sa na nás vykašľať, ale..." "V poriadku, Pepík. Skúsim sa po tom únoscovi poobzerať. No očakávam jednu maličkú protislužbu. A síce, prijatie do zväzu." "Ale to," chcel som mu protirečiť, no Grúň sa medzitým vytratil, "to... nebude problém. Myslím." Tušil som, že nám Grúň nepomôže len tak, nezištne. Ale ako na jeho požiadavku zareaguje zväz? Bolo mi jasné, že do rána ani oka nezažmúrim...

Hneď na druhý deň sa pred Rexovou búdou zišlo torzo psej populácie. Áno, to, čo z nás zostalo, ani nemožno nazvať inak. Len torzo... Debatu otvoril Rexo: "Je nás stále menej a menej. Aj predošlú noc únosca vyčíňal. Odniesol si to Dunčo. Verme, že nech je už kdekoľvek, aspoň sa stretol so svojou družkou. Máte niekto niečo nové?" Starý múdry pes sa pozrel na mňa. "Áno, Rexo, rozprával som sa s Čudným Grúňom." "A ako? Pomôže nám?" Neviem prečo, ale v tej chvíli som dospel k názoru, že lepšie bude, ak zamlčím, čo odo mňa Grúň žiadal. "Urobí, čo bude môcť. Ja mu verím." "Tak fajn, no nezabudni nás informovať, Pepík. Vieš, na čom sme sa dohodli..."

Nasledujúci deň bol pondelok. Učiteľ Brumko ako pravý straník dlhodobo obchádzal Boží chrám. Nebolo tomu inak ani dnes, v čase večernej omše sedel doma a sledoval televíziu. Nie je mojim zvykom načúvať pod oknom, no veta, ktorú vyslovil, keď som šiel okolo, ma vskutku zaujala. Povedal: "A vari naozaj? Mne sa nezdá, že..." Priznám sa, nevedel som, čo si mám o tom myslieť. No usúdil som, že nie je doma sám. A keďže som vzápätí zazrel jeho ženu Máriu ako sa ženie dedinou na bicykli, hneď mi bolo jasné, že tam s ním niekto musí byť. Ale kto? Nepatrím k vysokým psom, zato však počujem celkom dobre. "Zatiaľ sú to len dohady, nemáme žiaden dôkaz." Takto nejako znela odpoveď neznámeho návštevníka. No učiteľ zrazu zatvoril okno. Hlupák. Pobral som sa preč. Až do večera som sa pokúšal prísť na to, komu patril ten hlas. Nedarilo sa mi to. Bol som si však istý, že som ho už niekedy počul. A potom okolo polnoci, keď som už takmer spal, sa z mojich úst vyplavil slabý štek: "Starosta..."

Síce nie som taký starý ako Rexo, norozumu mám dosť. Minimálne dosť na to, aby som si dal učiteľove slová do súvisu s únosmi psov. Hneď mi bolo jasné, že o tom Pavol Brumko niečo vie. A starosta takisto. Ale ako sa dozvedieť viac? Mohol by som dať vytvoriť sledovaciu čatu, no zatiaľ nemám Rexovu plnú dôveru. Najprv si ju musím získať... Hej, no ale ako? Keby som bol fenka, nebol by v tom veľký problém, ibaže takto... 

Prišiel utorok. Bol som pevne rozhodnutý vyhľadať Čudného Grúňa. Predpokladal som, že s mojimi dohadmi a jeho nočnou hliadkou by sme mohli toho únoscu vypátrať. Práve som sa chystal vyliezť z búdy, keď som na chodníku zbadal Rexa. Vyzeral oveľa vážnejšie ako zvyčajne, a on vždy vyzeral veľmi vážne. "Stalo sa niečo?" spýtal som sa ho. "Poď, musím ti niečo ukázať." Bežal som za Rexom. Za pár minút sme dorazili na kraj dediny. "Tam, v húštine!" Rexo ukázal na neveľký krovinatý porast pri potoku. Podišiel som bližšie a vtedy som ho uvidel. Čudný Grúň. Ležal tam ako mŕtvola. "Je mŕtvy," prečítal moje myšlienky Rexo. Áno, a s ním aj jediná možnosť objasniť celú záhadu. S jeho smrťou sa naopak ešte všetko viac zamotalo. Zrazu som si niečo všimol. Grúňov pravý bok bol takmer celý od krvi. "Niekto ho postrelil," pokračoval Rexo v čítaní mojich myšlienok."

Predpokladám, že už tušíš, prečo..." "Pravdepodobne áno, Rexo. Musel v noci prenasledovať únoscu. Asi ho ten neznámy zbadal. Hmm... to len dokazuje, že máme dočinenia s naozajstným šialencom. Je tak?" Rexo sa nadýchol a prehovoril: "Pozri čo som našiel v Grúňových zuboch." "Žeby kosť?" zavtipkoval som v snahe zľahčiť situáciu. "Nezľahčuj situáciu!" okríkol ma Rexo a ukázal mi kus akejsi fialovej látky. "Určite patrila únoscovi!" oznámil mi Rexo. To som si samozrejme myslel aj ja, no nechal som Rexa, aby sa trošku predviedol. "A máš predstavu komu?" "To nie, ale aspoň sme o krok ďalej," dodal s chabým pokusom o úsmev. "Poďme odtiaľto, Pepík." A tak sme sa vrátili do dediny.

Ocitli sme sa takpovediac v slepej uličke. V tomto príbehu už druhý raz. V snahe pokúsiť sa na niečo prísť som v noci vôbec nespal. Otvorom v búde som sledoval tmavú ulicu. No ako na potvoru sa tejto noci nedialo absolútne nič. No... niečo len predsa - skončil sa cyklus programov pre dospelých, vysielaný pravidelne už niekoľko rokov. "Ďalšia nejasnosť," skonštatoval som pri raňajšom zívaní. Vôbec mi nešlo do hlavy, prečo sa túto noc so nič psie nestalo. Teda... niečo sa predsa len stalo, no moje žalúdočné problémy s únosmi psov určite nesúvisia. Z ranných mrákot ma načisto prebral pohľad na čerstvú hovädziu kosť, ktorú mi práve priniesla moja pani. So slovami "po jedle budem isto múdrejší," som sa do nej zahryzol. Po raňajkách mi nebolo veľmi do spevu, tak som sa rozhodol, že sa trochu prevetrám po dedine. Akurát som bežal okolo fary, keď som zbadal, že z nej vychádza Jean. "Už len raz a máme to v suchu!" povedal tento mladý Francúz svojmu známemu. Pán farár sa len usmial a zatvoril dvere. Pri pohľade na Jeanovu ruku mi zrazu svitlo. Bol som si istý, že je záhada vyriešená. Bežal som za Rexom, aby som sa s ním podelil o svoje závery, no v tom som začul známy hlas: "Pepík, poď domov!" Bola to moja pani. "Poď sem, no tak!" "Dopekla! V tej najnevhodnejšej chvíli! Návštevu starého Rexa musím odložiť na neskôr..."

Akurát dnes sa moja pani rozhodla, že navštívime veterinára. A keďže ten býval až v susednom okrese, mal som celý deň v keli. Po návrate som sa už-už chystal, že skočím k Rexovi, keď tu zrazu... "Pozor, pozor. Venujte pozornosť nasledujúcemu oznamu. Od tejto chvíle je zakázané nechať psov behať po dedine. Zákaz platí až do odvolania. Opakujem. Venujte pozornosť nasledujúcemu oznamu. Od tejto chvíle je zakázané nechať psov behať po dedine. Zákaz platí až do odvolania. Koniec hlásenia." Nič horšie sa stať ani nemohlo! Vďaka nášmu starostovi sa k Rexovi nedostanem! Tak to je skvelé...

A prišla noc. Ležal som v búde, spomínal na peknú fenku, ktorú som videl u veterinára, na odporné vyšetrenie konečníku, no predovšetkým na hlúpe starostovo nariadenie. Plný čudných pocitov som zaspal. Snívalo sa mi o tom, ako preberám poctu za prekonanie Rexovho rekordu... Všetci mi tlieskali, ak sa to zbesilé trieskanie a zavýjanie dalo nazvať potleskom. "Ďakujem, priatelia, som naozaj hrdý na svoj výkon, verím, že budem ešte dlho neprekonaný..." "O čom to hovoríš?" prehovoril jeden z davu. Otvoril som oči. Okolo mňa stála menšia skupinka psov, ktorých som veľmi dobre poznal, no nevidel ich už takmer tri týždne. "Tak aj teba dostali, braček?" ozval sa jeden z nich. V tej chvíli som to pochopil. Áno, uniesli ma. Náhly smútok však vzápätí vystriedala úprimná radosť: "Vy žijete? To je skvelé! Všetci ste tu, dokonca aj Bobo!" "Len sa neteš, Pepík," zahriakol ma Dunčo, "ty si posledný. O chvíľu príde nákladné auto a všetkých nás odvezie do..." "Do Francúzska?" skočil som mu do reči. "V podstate máš pravdu.

No ako si na to prišiel?" "Jednoducho." A tak som celému psiemu plemenu porozprával, čo som zistil, i to, že nechýbalo veľa a všetky psy v dedine by vedeli, kto nás uniesol. Všetko do seba zapadalo. Podozrenie, ktoré vzniesol učiteľ Brumko, Jeanova obviazaná ruka, no predovšetkým to, že únosy sa nikdy nekonali v utorok. Všetci sme vedeli, že v tento deň nebýva omša, pretože farár odchádza do susedného okresu. A vracia sa až ráno. Spoločne so synom svojej sesternice sa takmer pričinili o vyhubenie psov v dedine. Jean mal na starosti špinavú robotu a farár sa staral o túto chatrč. Tu zhromažďovali unesené psy, až do chvíle, kým ich budú mať dostatok. No a teraz, keď je psov dosť, odvezú ich do Francúzska a tam... "Trošku ťa opravím, Pepík," prerušil ma Dunčo. "My do toho Francúzska pocestujeme, no iba ako surovina... Totiž..." "Chceš mi azda povedať, že nás najprv za-za-zarežú a až potom..." Dunčo sklonil hlavu. Nemusel som byť ani veľmi inteligentný na to, aby som pochopil, že je to tak. "Tak to sme v poriadnom keli! A to všetko iba preto, že ten nešťastník starosta nariadil všetkým psom domáce väzenie! Keby som sa stihol stretnúť s Rexom, keby..." Zrazu sme začuli prichádzajúci náklaďák. "Priatelia, zle je..." zhodnotil situáciu môj brat. Tak ako vždy, aj teraz mal pravdu.

Z automobilu vyskočil Jean a pobral sa k nám. "Konečne ste všetci! Už sa nemôžete dočkať, však? Tak poďme, jeden po druhom, do auta!" "Hej Jean!" začuli sme v diaľke hlas. "Tak toto ti nevyšlo!" Jean sa obzrel a uvidel učiteľa Brumka, ako sa spoločne so starostom blížia k nemu. "Čo vy tu dočerta..." Jean sa spočiatku chcel natiahnuť za svojou puškou, ktorá bola opretá o chatrč, no tú už držal starosta. "Je to zbytočné, Jean," zhodnotil Francúzovu situáciu učiteľ, zatiaľ čo v pozadí bolo počuť policajné sirény. V tej chvíli aj Jean pochopil, že akýkoľvek odpor by bol zbytočný. Tak sa aspoň pokúsil zabiť čas, kým už konečne dorazí tá prekliata polícia. "Ako ste vedeli, že za tými únosmi stojím ja?" "Možno to bude vyzerať čudne, ale pomohol nám jeden starý pes..." V tej chvíli som si spomenul na Rexa: "Tak predsa..." "Ten pes dnes ráno prišiel za mnou a z papule mu visel kus tejto látky." Pavol Brumko ju vytiahol z vrecka. "Nemohol som si nevšimnúť, Jean, že tvojmu pulóvru niečo chýba... A len tak na okraj, pán farár nám všetko potvrdil." "Akurát včera totiž prišiel za mnou," pokračoval vo vysvetľovaní starosta, "so slovami, že v našej dedine končí.

Vraj odchádza za sesternicou do Francúzska. Zaujímavé však bolo, že ešte donedávna ma odhováral od sprístupnenia tejto chatrče novému horárovi. Nemalo predsa logiku, aby to robil, keď aj tak odchádza." Mne sa to nezdalo až tak razantne usvedčujúce, no aj tak som sa rozhodol nemiešať sa do ľudského rozhovoru. Iba čo som občas potichu zavrčal. Starosta pokračoval: "Musím priznať, že s pánom farárom som nakoniec vybabral." "Ach, ty chvastúň..." vybrechol som, "keby nie mňa a Rexa, nikdy by ste tých lotrov nechytili." Pochopiteľne, ani starosta, ani učiteľ ma nepočuli. No na to som si už zvykol, predsa len, sú to iba ľudia... "Pozval som ho na rozlúčku k nám, no zdráhal sa. Vraj, že sa musí ešte pobaliť a tak ďalej, a tak ďalej. Napokon som sa rozhodol, že sa s tým luhárom ešte pozhováram, konkrétne ohľadom jeho budúceho pôsobenia. Večer som mu zavolal, no nikto nedvíhal. Na fare sa však svietilo. Jasný dôkaz jeho klamstva!" Už som nemal slov...

Ani štekať sa mi už nechcelo. Tak som nasadil svoj bežný unudený výraz a počúval ďalej. "Všetko, čo sa tej noci odohralo, som pekne videl, dokonca aj zachytil pomocou kamery." Počkať! Veď v tej dobe sa kamery ešte nevyrábali, či áno? V konečnom dôsledku to aj tak nebolo nutné, veď páchatelia boli prichytení pri čine. Budeme sa zas len tváriť, že sme predošlých pár riadkov nečítali. "Videl som teba, Jean, ako vychádzaš z učiteľovho domu, videl som teba, Jean, ako unášaš tamtoho psa," ukázal na mňa, "videl som, ako nastupuješ do auta a videl som aj ako..." Nebolo by dobré použiť nejaké synonymá pre slovo "videl"? Predsa len, toto je seriózna práca. Takže ešte raz: "Zbadal som teba, Jean, ako vychádzaš z učiteľovho domu, zazrel som ťa, ako unášaš tamtoho psa," ukázal na mňa a ja som sa zrazu cítil ako tá najdôležitejšia postava príbehu, "všimol som si, ako nastupuješ do auta a spozoroval som aj ako..." Už je to lepšie? "...ako sa nadránom spoločne s pánom farárom vraciate späť. Stačí?" "Áno, to už stačí, máme ešte kopu inej roboty," povedal príslušník Verejnej Bezpečnosti, ktorý tam aj s kolegom stáli už dobrých desať minút.

To bolo radosti, keď sme sa po niekoľkodňovom zajatí mohli vrátiť späť do dediny. Uznávam, ja som bol zavretý iba jednu noc, ale cítil som sa zle aj za svojich priateľov. A čo bude teraz? No predovšetkým sa musíme postarať o to, aby už párkrát spomínaný jazvečík nevyvolal negatívne ohlasy v susednom okrese. Situáciu vyriešila dobermanica Černica, ktorá mu venovala desať minút párenia. Keď som však za ňou prišiel ja, odmietla ma zo slovami: "A ty si čo také urobil, že by si ma bol hoden?" Nechcel som sa s ňou hádať, tak som sa ani nehádal. A teda ani nepáril. Ale s vedomím, že nikdy nemôže byť tak zle, aby nemohlo byť horšie som šiel zariadiť Grúňov pohreb.

O pár dní sa opäť konala schôdza pred Rexovou búdou. Na nej sme Čudnému Grúňovi slávnostne udelili členstvo v zväze, hoci iba in memoriam. Ja som sa už tradične nedočkal žiadneho ocenenia, no aspoň ma nič nezväzovalo. Hneď po schôdzi som sa rozhodol, že konečne začnem robiť aj niečo pre seba. Moja úloha bola jasná - zistiť telefónne číslo tej krásnej neznámej fenky, ktorú som stretol u veterinára. Viem, že psy nemajú telefóny, ale keby som sa mal držať reality, nikdy by ste sa nedočkali konca tohto príbehu.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Slovenský jazyk » Slohové práce

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.021 s.
Zavrieť reklamu