Nedopriana láska

Nedopriana láska

Písal sa rok 1854. V malej dedinke Lopej žila mladá dievčina, ktorá bola veľmi pracovitá. Volala sa Helenka.

Človek by na ňu krivého slova nepovedal. Aj krásou prekonávala mnohé dievčatá.

Pochádzala z bohatej rodiny. Bola to dcéra miestneho pána richtára. Už od malička bola sľúbená do bohatej rodiny z neďalekého mesta. Mala sa vydať za Jána, ktorý bol večne ududraný, nespokojný a človek si s ním nemal akého slova povedať. Ľudia ho nemali radi. Helenke sa to vôbec nepáčilo, ale svojho oca nadovšetko milovala, a tak mu chcela spraviť po vôli. V deň, keď dovŕši osemnásť rokov, mala sa stať Janovou ženou. Helenke ostávalo už len päť mesiacov, kým bude slobodnou dievčinou bez starostí. Každý deň trávila s Jurajom, ktorý sa staral o kone, patriace jej ocovi. Bol sirota už od detstva. Pod ochranné krídla si ho zobral práve Helenkin otec, miestny richtár.

Život mal skromný. Malá izbička, v nej jedna posteľ a malá piecka, ale chlapcovi to nadovšetko stačilo. Na oplátku sa on staral o kone, ktoré mal veľmi rád. S Helenkou boli dobrí kamaráti už od malička. Hrávali sa spolu na lúke, kúpali sa v jazere, ktoré mali blízko svojho veľkého majestátneho domu. Čas, ktorý trávili spolu, im letel ako voda. Až po Helenkiných sedemnástich narodeninách si uvedomila, že Juraja nadovšetko miluje.

Preto s ním trávila ešte viacej času. Od rána do večera ju doma nebolo kde zastihnúť. Buď s Jurajom bola pri koňoch, alebo mu pomáhala s inou robotou. Tento vzťah, ktorý medzi nimi narastal každým dňom, si všimla už aj Helenkina mama, ktorá bola po celej dedine známa ako dobrá žena so srdcom pre všetkých. Rozprávala sa o tom aj s manželom, Helenkiným ocom, ale on ani slova počuť o tom, že by jeho dcéra mala ísť za sirotu.

Po tomto rozhovore dával richtár Jurajovi ešte viacej práce a Helenku začal zatvárať v izbe. Vraj dievča ako ona by sa nemala po stajniach vláčiť, ale by sa mala chystať na to, že aj ona bude za chvíľu gazdinou v dome. Toto však nezabránilo ich láske. Naďalej sa stretávali. So slnkom, ktoré zapadalo, sa z domu Helenka vytrácala. Utekala oblôčikom za Jurajom, ktorý ju už nedočkavo čakal. Juraj jej už stokrát prisahal, že za ženu si ju vezme.

Otca jej presvedčí, že jej je hodný. Helenka však vedela, že otec by na to nepristúpil, ba ešte viacej by sa bol zaťal a ona by svojho milého už v živote nevidela. Preto ostala ich láska tichá. Každým večerom, keď trikrát odbil zvon na veži, ktorý mal značiť, že už by sa mali ľudia v dedine do postele pobrať, Helenka utekala z domu. Za Jurajom, s ktorým trávila vzácne chvíle pre jej srdce i dušu.

Čas, kedy sa mala stať ženou niekoho iného, niekoho, koho nemilovala, sa blížil. Už len dva týždne a mala odísť z domu i z dediny do niečoho iného, nového. Prípravy na svadbu už boli vo veľkom prúde. Bola to udalosť, na ktorú sa malo ešte dlhé týždne spomínať, ale Helenka bola mysľou i srdcom niekde úplne inde. Nechcela sa vydať za Jána a už vôbec nechcela odísť z domova. Žiaľ jej zožieral celé srdce. Pri živote ju držali iba chvíle, ktoré trávila s Jurajom.

Helenkina mama si to všetko všímala. A veru jej bolo ľúto jej jedinej dcéry, no nemala jej ako pomôcť. Helenka sa neplánovala vzdať svojej lásky. Chcela s Jurajom utiecť, dokonca bola ochotná odísť aj z krajiny, v ktorej žila, len aby bola so svojím milým. Plánovali to presne v deň pred veľkou oslavou, na ktorú sa tešili všetci okrem Helenky a Juraja. Mali sa stretnúť pri dube, pod ktorým strávili spolu už toľko chvíľ. Cestu k nemu poznali už aj po slepiačky. Helenkine srdce čakalo, už len kým trikrát odbije zvon na vežičke, ktorý čakávala každý večer, aby mohla poslednýkrát ujsť z domu, v ktorom vyrastala. Keď už tak bolo, Helenka ani len nezaváhala.

Pobrala si všetky veci, čo si prichystala a zo stajne zobrala dva kone.

Noc bola celkom chladná, už sa blížila zima, ktorá dávala o sebe vedieť. Studený vánok ohýbal konáre dubu, pri ktorom už na dievča čakal Juraj, ktorý taktiež bol veľmi nadšený a nedočkavý. Ich láske však nebolo dopriane. Helenkin otec tušil, že sa stane niečo zlé. Nedalo mu to spať, a tak svoju dcéru sledoval, ako odchádza z domu. A veru, že pobudil celú dedinu, len aby svoju dcéru našiel. Prichytili ich pri odchode z dediny. Nemilostne ich od seba odlúčili. Márne sa obidvaja priečili, nepomohlo im to. Ba aj Helenkinej mame praskalo srdce pri pohľade na mladý pár, ktorému nebolo dopriané.

Helenka sa musela na ďalší deň vydať za Jána. Bez toho, že by chcela, bez lásky. Deň po svadbe odišli do ich nového domu v novej dedine, kde mal Jano dobré meno. Helenka sa však len trápila. Ledva slova preriekla za deň. Len ticho mlčala a zamýšľala sa. Srdce mala zlomené, darmo ju mohol Jano milovať, ako len chcel, mohol jej dať všetko na svete ba aj hviezdy z neba, Helenka myslela len na jej Juraja, ktorého nikdy neprestala milovať.

Nečakane jedno ráno k nej prišla matka so zlou správou. Jurko sa obesil na tom dube, kde strávili najkrajšie chvíle ich života, kde sa poslednýkrát videli. Helenka len nemo hľadela a už ani matku nevnímala, keď jej rozprávala, ako ju to veľmi mrzí.

Dievča načisto zdrevenelo. Už nikdy sa viac nepohlo a ani slovka neprerieklo. Helenkin otec sa od žiaľu zbláznil. Vraj každú noc chlapca videl ako prišiel za ním a žiadal ho o ruku dcéry. Až o rok, presne v ten istý deň, v tú istú hodinu, ako sa poslednýkrát stretli pri dube, duša dievčiny opustila telo a konečne bola so svojím milým. Odvtedy vidno v ten osudný deň každý rok prechádzať sa dievčinu so šuhajom okolo duba.