Oáza (Rozprávanie)

Oáza (Rozprávanie)

Je mnoho nádherných miest vytvorených prírodou samotnou, v ktorých si človek dokáže oddýchnuť od okolitého ruchu a problémov. Každý máme to svoje. To svoje som si našla, už keď som bola malá so svojimi dvoma bratrancami a so sestrou.

Bol slnečný deň a lúče slnka boli teplejšie ako obvykle a my štyria sme sa vybrali ku potoku, v našej malebnej dedinke Rohozná. V jej okolí bol vždy taký čistý vzduch ako krištáľ, vládla tu harmónia. Ako vždy sme išli po nami urobenej cestičke až ku potoku, ktorého voda bola čírejšia ako sklo, žili v nej aj majestátne raky. Keď sme sa dostali k miestu, kde sa naše cestičky rozdeľovali, mohli sme si vždy vybrať, jedna viedla ku hojdačke, zakvačenej na strome pomocou lana, ponad tichý potok sme sa na nej hojdali tak, že sme sa špičkami bosých nôh dotýkali tej najosviežujúcejšej vody.

Na okraji potoka bolo blato s pieskom, na dotyk to bolo to hrejivé a príjemné. Ďalej boli už len skaly, po ktorých sme skákali, v nie veľmi, no napriek nášmu vtedajšiemu veku, dosť vysokej vode. V nej sme sa vedeli hrať, naháňať a brodiť celé hodiny. Druhá naša cesta viedla cez vysokú trávu, pomedzi ovisnuté konáre vŕb až na kamenný výbežok, z ktorého sme hádzali žabky. Kamene na to boli úplne vhodné, vyzerali ako by ich obrúsili a vyleštili tí najlepší brusiči.

Ich povrch bol hladší ako satén. Niekedy sme hodili aj celkom dobrú sedmičku. Ak sme nehrali žabky, tak sme sa brodili a objavovali, aké krásy skrýva potôčik zahalený do krov, vŕb ale aj vysokých a mohutných stromov, v ktorých sa ukrývali rôzne vtáčiky, ktoré nám na cestách vypiskovali melódie plné pokoja a šťastia. Neraz sme na klzkých balvanoch ukrytých vo vode ukĺzli, ale keď na to došlo, o zábavu sme mali postarané.

Keď bol prúd silný, valiace sa vlny nás odniesli aj niekoľko metrov späť dozadu. V ten deň sme zašli ďalej ako obvykle, mali sme strach z toho, čo tam môžeme vysnoriť, ale pokračovali sme. Zrazu sme došli ku stene vytvorenej z konárov vŕb a stromov, keď sme ich odhrnuli, objavili sme tú jedinečnú krásu, akú dokáže vytvoriť len príroda. Za touto stenou bol potok rozšírený a už nebol ani taký plytký. V strede bol jeden malý ostrov a uprostred neho malý no veľkolepý krík, na ktorý dopadalo svetlo cez medzery v korunách stromov.

Celé toto miesto bolo ohradené zeleným plášťom konárov stromov, vskutku jednoduché a zároveň nádherné. Naľavo bola pevnina s malým ohniskom a lavičkou, mysleli sme si, že to tu niekomu patrí, ale keďže kamene na ohnisku boli zarastené machom a lavička sa začínala pomaly rozpadať, ľudia tu už boli len veľmi dávno. V tráve bola vychodená cesta, ktorá sa opäť končila v zelenej stene, po jej odhrnutí sme sa ocitli na poliach.

Tie však boli po celej dĺžke potoka. Po dôkladnej obhliadke sme zistili, že vlastne ani nie sme tak ďaleko, ako sme si mysleli. Vošli sme späť za zelený plášť. Ešte v ten deň sme to miestečko očistili, ako sme najlepšie vedeli. Na nasledujúci deň sme si tam doniesli aj pomocníkov – kosák, hrable, kladivo a klince.

Od toho dňa je to miesto, kde si chodím odpočinúť, porozmýšľať a nadýchať sa krištáľového vzduchu a započúvať sa do zvuku žblnkajúceho potoka a spevu vtákov. Je to čarokrásne a rozprávkové miesto.