Čo keby sme ušli?

Čo keby sme ušli? 

Čo keby sme ušli? Táto veta napadne každého žiaka aspoň raz počas štúdia a nás, priateľov, táto veta dosť často zvádzala, aby sme ušli.

Neodolali sme a jedného pekného slnečného dňa sme sa rozhodli ujsť. Začiatok dňa bol ako každý iný všedný deň. Zasa som meškal do školy, ako aj moji spolužiaci. „Veď načo sa ponáhľať na prvú hodinu?“ povedal som si. Ale to som ešte netušil, aké to bude mať následky. Vrátnik ma nechcel pustiť dnu a triednej som sa nemohol dovolať. Keď som sa konečne dostal dnu, začo ďakujem dokladačom automatov, šiel som sa prejsť  ku skrinke. Ale keď som otvoril skrinku, nemal som tam rovnošatu. Celý rozhorčený    a zarmútený som šiel na prvú hodinu. No nevedel som nájsť triedu, kde máme hodinu.

„Kde sme?“ Keď sa mi to na koniec podarilo, tak už nebola prvá hodina, ale druhá. Keďže sa mi nechcelo byť v škole a posledné hodiny boli nudné, tak som navrhol spolužiakom, aby sme ušli. Všetci sa najprv báli, nechceli ujsť, že z toho budú problémy a nebudeme mať vreckové. Každý si určite pamätá na naše prvé úteky zo školy. Pamätám sa na to, ako keby sa to stalo včera.

Boli sme ešte mladí, neskúsení prváci. Nad útekom sme rozmýšľali už dlhšiu dobu, ale zakaždým, keď sme chceli utiecť, tak sme šli za učiteľmi, s ktorými sme mali mať posledné hodiny. Ale oni nám to vždy zatrhli. Tak sme zo zúfalstva išli za triednou, či by sme nemohli ísť domov. „No to v žiadnom prípade!“ povedala pani triedna a dodala: „Nie že vám to ešte niekedy napadne!“ Tento postup sme skúšali dlhšiu dobu, no bez výsledku. Ale keď nám mala odpadnúť posledná hodina, nebol dôvod, prečo by sme si vyučovanie neskrátili o dve hodiny. Už sme sa nikoho nič nepýtali, proste sme ušli. Následky nenechali na seba dlho čakať. Ani som nestihol za sebou dvere zavrieť a už mamina na mňa kričala: „Prečo si ušiel!?“ A ja som tichým hlasom:

„Ja som neušiel.“ No aj tak vedela o všetkom. Ďalší deň v škole prišla do triedy triedna a pekne nám to dala zlízať. Povedala: „To, že ste ušli, sa dozvedeli aj pani zástupkyne, musím vám dať dve neospravedlnené hodiny.“ My sme jej povedali: „Veď sme ušli len z jednej!“ No ju to vôbec nezaujímalo. Tak sme si z toho zobrali ponaučenie, že, keď újdeme, bude nasledovať trest. Môžeme prísť o vreckové a pribudnú nám neospravedlnené hodiny. Na toto sme si vždy spomenuli, keď sme chceli újsť, niekedy nám to vyšlo, inokedy nie.

Ale potom si spolužiaci položili tieto otázky, keď som im to navrhol. Nakoniec sme sa dohodli, že újdeme z posledných troch hodín. Na druhý deň sme čakali trest, ale trest žiadny. Prešiel ďalší deň, týždeň aj mesiac. No žiadny trest. Až kým nám neprišlo žiadne vreckové, až vtedy sme si uvedomili náš trest. A až potom nám triedna vysvetlila, že nemá význam dávať neospravedlnené hodiny, ale stiahnuť ťažko zarobené vreckové.

Z tohto nášho úteku sme sa poučili, že každý útek zo školy musí mať svoje následky, ktoré určite prídu, aj keď nie hneď.