Zázraky jari

Zázraky jari

Bol posledný zimný deň. Celá živočíšna a rastlinná ríša sa nevedeli dočkať ďalšieho rána, kedy sa už budú môcť prebudiť do príťažlivej jarnej krásy. V jedno krásne slnečné ránko, kedy vzduch voňal sviežosťou, mohutné zelené stromy sa vypínali svojou krásou a novými púčikmi, kŕdeľ operencov im pospevoval chválospevné piesne, a tým sa pomalinky zobúdzala príroda.

Neďaleko troch kráľovstiev, siedmich potôčikov, deviatich prepychových chalúpok, bol jeden chatrný domček, v ktorom býval pán v pokročilom veku. Žil si tam veľmi skromne a sám. Žena mu umrela, keď sa akurát vracal z vojny. Umrela pri pôrode a s ňou aj dieťa, ktoré mu mala porodiť. Veľmi mu táto udalosť spôsobila jazvu na srdci. Vlasy mu už úplne zbledli a pomykával sa pri každom pohybe. Každým dňom mu ubúdalo viac síl a predsa by sa mu zišla každá malilinká pomoc. Bol to celkom šikovný starček. Staral sa o svoj príbytok, zvieratká, ktorým dával žrať a piť, keď prešli okolo jeho pozemku.

Každé ráno sedával na hojdacej sa stoličke, a tak tam každý deň spomínal na svoje mladé časy. Spomínal na to, ako mu bolo príjemne, keď bol šťastný. V očiach mal stále jej tvár a v ušiach mu zvonil jej hlas. Niekde vo svojom vnútri mu prevládala silná túžba. Túžba vidieť svoju milú a byť s ňou. Chcel by ju silno objať. Raz v jeden večer pri padajúcej hviezde si želal, aby sa na ňu hľadeli spolu.

Prešlo pár dni a pred chalúpkou sa akoby zázrakom zjavil švárny šuhaj. Bol krásny a mladý, mal bielu tvár, ružovkasté líčka, jagavé modré oči a plavé kučeravé vlasy. Jeho vzhľad bol sťa anjela.

Trikrát zaklopal na dvere a starček mu otvoril a povedal: „Vitaj synak, čo ťa sem priviedlo?“ Mladík mu odpovedal: „Príchod jari ma zaviedol rovno k vám, cestou mi našepkával, že ma potrebujete.“ Starček len oči vypuľoval. A tak ho pozval ďalej, ponúkol ho teplým čajom a dal mu dva krajce chleba. „Dal by som ti niečo viac, ale vidíš, synak, sám nemám čo.“ povedal starček. Mladík mu na to odvetil: „S tým si nerobte starosti, toto ma dostatočne zasýti na to, aby som ráno vstal s bohatou energiou pomôcť vám.“ Starček sa na neho tak milo pozrel a usmial.

„Porozprávaj mi o svojich dobrodružstvách, o nezvyčajných krajinách, ktoré si videl. A ja ti niečo poviem o svojich príhodách, skvelých skutkoch. Budeme tak zabávať jeden druhého.“ povedal starček šuhajovi.

Pohodlne sa usadili, starček si z kabátu vytiahol fajku a začal riecť: „Som duch zimy, dýchnem a voda prestane tiecť. Všetko dokážem premeniť na ľad a krajinu okrášliť krištáľovými cencúľmi.

Potrasiem vlasmi a biela snehová pokrývka zahalí celú krajinu.

Strom opustia aj posledné listy.“ Mladík počúval a potom prehovoril: „Ja som jemný jarný vánok. Som duch jari. Fúknem a lúky i lesy pokryjem kvetmi. Keď vyroním slzy z očí, z neba začne padať na zem jemný dážď. Môj spev kvietky zobudí spod zeme. Všade naokolo sa objaví svieža zeleň a môj hlas privolá vtákov  z južných krajín. Už zďaleka sa rozzvučí ich jasavý a natešený štebot. Kdekoľvek vkročím, celá príroda ožije“

A tak sa zarozprávali, až sa stal zázrak. Celá zvieracia ríša obkľúčila starčekov dom. Z okien prenikal krásny spev vtákov. Kvetky ešte viac rozkvitli a celá starčekova záhrada dostala pestrosť. Všetky ovocné stromy začali kvitnúť. Nežné teplo prelomilo ľad a vyslobodená rieka sa veselo hnala vpred.

Mladík jedného dňa, keď starček sa vybral na hrob svojej milej vyrozprávať sa, čo všetko sa mu stalo, zrekonštruoval celú skromnú chatrč na prepychovú chalúpku. Dal väčšiu úrodu starčekovi na poli aj v záhrade. Starček, keď sa vrátil, bol ohromený tým, čo videl. Myslel si, že asi zabudol cestu späť domov a ocitol sa niekde inde, lenže keď z tej prepychovej chalúpky vyšiel mladík a povedal starčekovi, že už sa viac nemusí trápiť a namáhať na svoj vek, starčekovi po lícach tiekli slzy šťastia a radosti, silno mladíka objal a poďakoval mu za všetko. A tak si tam žili spolu pohodlne až kým nepomreli.