Čo keby sme ušli? (Maturitný sloh)

Čo keby sme ušli? (Maturitný sloh)

Nevnímala som obdobie, kedy sa to začalo diať. Pravdepodobne to všetko začalo pred pár mesiacmi, keď som sa ešte naivne nazdávala, že všetko je v poriadku. Okolo problémov som chodila so zavretými očami, tváriac sa, že keď ich nevidím ja, nevidia ich ani ostatní. Zatlačíš ich a tváriš sa, že neexistujú.

Jeden večer som bola na prechádzke. Prechádzala som sa s človekom mne drahým po ceste obklopenej zelenými stromami a kvitnúcimi kvetmi. Vtedy som ho zazrela.

Pohľad, ktorý sa mi zaryl do duše a ja už som sa ďalej neohla skrývať pred problémami, ktoré boli okolo mňa. Videla som človeka. Jeho pohľad nebol hrôzostrašný ani nijak nahnevaný a nejavil známky utrpenia nejakého násilia. To, čo ma vystrašilo najviac, bol len zničený pohľad v jeho očiach.

Tá nádherná modrá fara akoby vytratila svoju krásu a nahradila ju úzkosť, strach a nevedomá prázdnota. Vedela som, že trpel vecami, ktoré som ja nikdy nezažila, no predsa mi boli tak blízke. Myšlienka, že budem ako človek, ktorého som videla, ma vyviedla z miery. Človek bezduchý, ktorý stratil iskru i plameň nádeje vo svojich očiach.

„Dá sa tomu zabrániť?“ spýtala som sa. „Čomu?“ spýtala sa nechápavo. „Prázdnote v pohľadoch?... Čo keby sme ušli?“ Niekde, kde by nebola úzkosť a strach, kde by som sa nemusela báť, že ma to postihne.“ Pozrela sa na mňa s jej ľahostajným pohľadom.

„Môžem, ale na tom mieste to nebude rozdielne od toho.“ Nechápala som jej odpovedi, preto pokračovala ďalej. „Na inom mieste stretneš pohľad ako tento, ktorý si práve videla a ujdeš na ďalšie miesto, podobné tejto ceste s kvitnúcimi kvetmi, až dokým nebudeš mať kam utekať. Je útek to, čo chceš celý život robiť?“ pozrela sa na mňa pohľadom, ktorý nenaznačoval žiadnu známku, ktorú odpoveď vybrať. Jediné, na čo som sa zmohla, je sklopenie hlavy.

„Takže nemôžem utiecť, pretože miesto bez takých pohľadov neexistuje?“ opýtala som sa skľučujúco.

„Ale áno, existuje. No najprv musíš prestať utekať sama pred sebou.“ Tieto slová ma zasiahli ako dýka zabodnutá do srdca tvojím kamarátom.

No mala pravdu. Ona už totiž neutekala, pred nikým ani pred ničím. V hrobovm tichu sme prechádzali ďalej alejou a ja som už len premýšľala nad tým, ako už neutekať, ale postaviť sa svetu tak, ako to robí ona a mať jej čistý, rozhodný a racionálny pohľad.