Nemocničná izba

Nemocničná izba

Bola to stará, ošarpaná nemocničná izba. Rohy miestnosti zdobila pavučina a na každom kroku vás prepadával nemocničný smrad. Kombinácia arómy dezinfekcie a vytvárajúcej sa plesne, žmurkajúce svetlá neóniek, zdravotný personál od hlavy až po päty oblečený v bielych plášťoch a zásterách pôsobil na pacientov beznádejne a spôsoboval ich absolútne odovzdanie.

Izbu, o ktorej píšem, obývali dvaja pacienti, Ivan a Michal. Michal bol ťažko chorý a Ivan po úraze, pripútaný k nemocničnému lôžku. Michal bol hospitalizovaný o pár dní skôr ako Ivan a mal posteľ blízko jediného malého okna izby, nad úrovňou lôžka. Ivanova posteľ stála na druhom konci izby pri dverách.

Jedného dňa Michal hovorí: „Ivan, vieš, čo sa práve vonku deje? Predstav si, do babičky, ledva idúcej a podopierajúcej sa barlou, vrazil nejaký „puberťák“ a pripadá mu to hrozne zábavné. Zloduch jeden!“

Ivan rozohnený opísanou situáciou rozhorčene komentuje dnešnú mládež a skazenú dobu. „To, čo sa dnes deje, je neskutočné!“

Na druhý deň sa Ivan pýta Michala: „Ako je vonku? Svieti slnko, alebo je pod mrakom? Deje sa tam niečo?“

„Je nádherne, obloha je azúrovo modrá, na niektorých miestach posiata bielymi mráčikmi, akoby boli z vaty. Slnko sa majestátne rozvaľuje uprostred tohoto divadla,“ hovorí Michal.

„To musí byť nádherné,“ reaguje Ivan. „Prečo to vidí Michal a nevidím to ja, prečo nie je moja posteľ pri okne, prečo, prečo, prečo?“ prenasledujú Ivana vlastné myšlienky.

Ako šiel deň za dňom, Michal Ivanovi živo rozprával, čo pekné, veselé, smutné, zaujímavé sa odohráva za nemocničným oknom. Ivanov hnev a závisť každým dňom rástla. O týždeň na to Michalovi zlyhalo srdce a Ivan dostal vytúžené miesto pri okne. Keď ho sestra prekladala na Michalovu posteľ, zvedavo vykukol z okna. Za oknom bol múr nemocničného skladu.

„Žiadna obloha, žiadne slnko, nijaké príbehy ľudí, čo šli okolo... Michal, prepáč, odpusť mi,“ pošepkal Ivan.